Historik F. Vnuk: Ako by nám milo padlo, keby aj dnešní otcovia biskupi nasledovali príklad svojich predchodcov a povstali na adresu ohováračov i nactiutŕhačov v súčasnej ofenzívnej kampani proti Dr. Tisovi.

Dnes (18. apríla 2007) si pripomíname 60. výročie potupnej smrti prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.

V rámci tejto spomienky mne pripadla úloha zrekapitulovať posledné mesiace jeho pozemského života, od jeho odchodu do emigrácie až po jeho smrť na šibenici. Boli to mesiace najväčšieho poníženia nielen Dr. J. Tisu, ale aj celého národa, ktorému v rokoch 1939 – 1945 stál na čele.

V marci 1945, keď sa front približoval k Bratislave, prezident a vláda opustili hlavné mesto a presťahovali sa do Holíča a Skalice. Očakávali, že front sa zastaví na obrannej línii pozdĺž Malých Karpát a Váhu.

Ale postup Červenej armády sa už zastaviť nedal a bolo treba ísť ďalej na západ do Rakúska. Ich dočasným sídlom sa stal starobylý benediktínsky kláštor v Kremsmünsteri.

Odtiaľ sa prezident so svojimi najbližšími spolupracovníkmi vybral do Mníchova, kde sa chcel dať do ochrany kardinála Faulhabera. Nechcel sa zachrániť kvôli sebe, ale kvôli budúcnosti národa. Dúfal, že bude môcť pokojne a objektívne predložiť víťazným veľmociam slovenskú situáciu, vysvetliť im, ako a prečo sa Slovensko osamostatnilo, čo sme robili a prečo sme tak robili a hlavne zdôrazniť – na základe samourčovacieho práva – nezlomnú túžbu národa po samostatnom živote vo vlastnom štáte.Ale v tom chaotickom čase posledných dní vojny sa prezidentovi už nepodarilo dostať sa do Mníchova.

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3217

Bol prinútený uchýliť sa do kapucínskeho kláštora v Altöttingu. Tu ho objavila americká pátracia služba. Zaistili ho a dňa 14. júna 1945 odvliekli najprv do zaisťovacieho tábora v Garmich-Partenkirchen a neskôr ho odtiaľ premiestnili do Freisingu. V rukách amerických vojenských orgánov bol prezident Tiso vystavený fyzickému a psychologickému trýzneniu, ktoré navždy stane hroznou obžalobou americkej demokracie a justície. O tomto neľudskom zaobchádzaní sa prezident Tiso svojmu nemeckému priateľovi vyjadril takto: „Wir haben alles erlitten ausser der Kreuzigung – prešli sme krížovou cestou až po ukrižovanie“. To ukrižovanie ho čakalo doma.

Koncom októbra 1945 americké okupačné úrady vydali Dr. Tisu a jeho spoločníkov do rúk č.-s. policajných orgánov. Dňa 27. októbra ich priviezli do Prahy, odkiaľ ich o dva dni neskoršie eskortovali v putách do Bratislavy. Prezidenta umiestnili vo väznici Krajského súdu a tam ho potom vyšetrovali, súdili, odsúdili i popravili.

V ponížení svojho prezidenta národ videl svoje vlastné poníženie. V svojej bezmocnosti sa zmohol iba na niektoré protestné a záchranné akcie. Tie však nijako neovplyvnili hnev a nenávisť „víťazných nepriateľov národa, riadiacich sa starou pohanskou zásadou Vae victis – Beda premoženým!

Komunisti a im podobní protivníci slovenskej samostatnosti volali po prísnom potrestaní prezidenta a jeho vlády a nástojili, aby proces začal ešte pred Vianocami 1945. Ale aby konanie Národného súdu malo aspoň vonkajšie znaky justičného procesu, bolo treba pripraviť formálnu obžalobu. Príprava procesu sa hneď rozbehla, ale jej tempo sa spomalilo v prvých mesiacoch roka 1946 v dôsledku blížiacich sa volieb. Tie sa mali konať 26. mája 1946. Vedelo sa, že voľby vyhrá tá strana, ktorej odovzdá hlasy katolícka väčšina národa, ktorú dovtedy noví vládcovia Slovenska iba zaznávali a prenasledovali.

V marci 1946 predstavitelia slovenských katolíkov uzavreli s evanjelickým vedením Demokratickej strany tzv. Aprílovú dohodu, v ktorej za hlasy slovenských katolíkov slovenskí evanjelici pripustili k účasti na moci aj zástupcov katolíckej väčšiny. K zmluve patrilo aj ústne uistenie (gentlemen‘s agreement) ohľadne procesu s Dr. Tisom: Prezident nebude odsúdený a v prípade, že by bol – bude omilostený.

Po tomto písomnom a ústnom dohovore katolícki biskupi odporučili veriacim hlasovať na Demokratickú stranu, ktorá potom drvivou väčšinou vyhrala voľby a Komunistická strana Slovenska utŕžila pokorujúcu porážku.

Proces s Dr. Jozefom Tisom a jeho dvomi spoločníkmi (Dr. Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach) sa začal 2. decembra 1946 čítaním obžalobného spisu, ktorý obsahoval 113 „zločinov“, z ktorých takmer každý niesol so sebou obligatórny trest smrti. Treba však dodať, že išlo o retroaktívnu justíciu.

To bolo úplne v rozpore s tradíciou európskeho súdnictva, kde platí zásada Nullum crimen sine lege – niet viny, keď nieto zákona, ktorý bol prestúpený. Ale naši ľudovodemokratickí zákonodarcovia nadekrétovali zákony so spiatočnou platnosťou a súdili Dr. Tisu nielen za to, čo robil v rokoch 1939 – 1945, ale aj za jeho činnosť pred rokom 1938, teda za činnosť, ktorá vykonával v medziach platných zákonov predmníchovskej Č-SR.

Za predsedu Národného súdu bol vymenovaný Igor Daxner a obžalobcami boli Ľudovít Rigan, Juraj (Jiří) Šujan, Michal Gero a Anton Rašla. Obhajcami Dr. Tisu boli: Martin Grečo a Ernest Žabkay. Súd vypočul asi 200 svedkov, ale nie vždy tých, ktorých žiadala obhajoba. Mnohí svedkovia, ktorí by mohli svedčiť v prospech prezidenta, jednoducho neboli pripustení, a viacerí z tých, čo boli pripustení, neboli sprisahaní a teda ich svedectvo nemalo patričnú váhu. Pri výpovediach svedkov predseda súdu často nedovolil odpovedať na otázku, ktorú obhajoba predložila. Hoci išlo o verejný proces, prístup do súdnej siene bol obmedzený na 50 osôb a o tom, kto dostane povolenie, rozhodoval Dr. Daxner.

Správy o priebehu súdu, určené pre verejnosť boli kontrolované a cenzurované. Slovom, išlo tu o zmanipulovaný politický proces, o akt politickej pomsty, kde rozsudok bol už vopred rozhodnutý. Robilo sa však všetko možné, aby vznikol dojem, že pred súdom stojí zločinec, ktorým národ opovrhuje a žiada jeho potrestanie.

Ale národ sa nedal oklamať a nepodarilo sa oklamať ani cudzinu. Britský konzul v Bratislave John A. Grant v svojich správach často poukazoval na túto „travesty of justice“ (travestiu [výsmech] súdneho konania) a pripomínal: „Ako viete, Slováci sú z 80 % katolíci a tí predstavujú mienku masy, ktorá je dnes prevažnou mierou na Tisovej strane.“

Spomedzi akcií na obranu Dr. Tisu osobitnú zmienku si zasluhuje postoj slovenských katolíckych biskupov. Už v januári 1946, ešte predtým než začal proces s Dr. Tisom, Zbor biskupov Slovenska adresoval osobitnú žiadosť Predsedníctvu SNR, v ktorej – medzi iným – pripomína, že „Dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života. Vo svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval… Väčšina slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie… Celá slovenská verejnosť sleduje vývoj udalostí okolo Dr. Jozefa Tisu a vo väčšine zaujíma záporný postoj voči tým snahám, ktoré chcú vyvolať nenávisť voči jeho osobe. Týmto sa len zväčšuje neblahé trieštenie národa…“

Predsedníctvo SNR na list neodpovedalo. Zbor katolíckych biskupov Slovenska však neprestával vyjadrovať svoje obavy a znepokojenie nad priebehom procesu a nad jeho možnými následkami. Keď sa proces skončil a čakalo sa na rozsudok, slovenskí biskupi znovu pozdvihli svoj hlas na obranu Dr. J. Tisu. V prvých dňoch apríla 1947 trnavský apoštolský administrátor Dr. Pavol Jantausch v mene Zboru biskupov sa obracal na prezidenta Beneša s takouto prosbou: „Slovutný pán prezident! Z poverenie Biskupského zboru Slovenska a v jeho mene úctivo prosím, aby ste ráčili udeliť milosť Dr. Jozefovi Tisovi, ak by bol Národným súdom v Bratislave na smrť odsúdený… Celý biskupský zbor je presvedčený, že Vaša Excelencia svoje právo ako hlava štátu použije v dobro nášho národného a štátneho života a udelí milosť prípadne na smrť odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi.“

Ako vieme, ani tento list neobmäkčil nenávisťou zatvrdnuté srdcia a nezachránil prezidenta Tisu. Bol odsúdený na smrť, milosť od prezidenta nedostal a bol obesený ako obyčajný zločinec.

Dnes však oveľa dôležitejšie je to, že v rokoch 1945 – 1947 katolícki biskupi, ktorí predstavovali najvyššiu morálnu a spoločenskú autoritu v národe, zaujali takéto pevné stanovisko, aj keď si uvedomovali, že bolo politicky nepopulárne a pre nich osobne škodlivé. Hovorili však ako zodpovední pastieri a tlmočníci veriaceho ľudu, ktorému „ľudovodemokratický“ režim zviazal ruky a zapchal ústa. Poznali Dr. Tisu, bezprostredne sledovali jeho politickú činnosť v ťažkých vojnových časoch, posudzovali ju v kontexte súčasných udalostí, vedeli, čo mohol a čo nemohol urobiť, čomu zabránil a čomu sa nedalo predísť. Vydali o ňom svedectvo, ktoré (spolu so svedeckou výpoveďou arcibiskupa Kmeťku a biskupa Buzalku v Tisovom procese) navždy ostanú žiarivým príkladom statočnosti, nebojácnosti a pravého kresťanského postoja.

Ako by nám milo padlo, keby aj dnešní otcovia biskupi nasledovali príklad svojich predchodcov. Keby povstali a na adresu ohováračov i nactiutŕhačov v súčasnej ofenzívnej kampani proti Dr. Tisovi (ktorá je ničím iným ako zahaleným útokom proti národu, proti jeho kresťanským tradíciám i proti duchovenstvu) zopakovali slová a skutky Zboru katolíckych biskupov Slovenska z r. 1946 – 1947 a hlasom svojej autority sa postavili na obranu pravdy, práva a spravodlivosti.

Proces s Dr. Tisom a spoločníkmi skončil záverečnými prejavmi obžalobcov (13. a 14. marca), kde všetci traja žiadali trest smrti povrazom. Po nich prehovorili obhajcovia (15. a 16. marca) a 17. marca povedal svoju obhajobnú reč Dr. J. Tiso. V deväťhodinovom prejave vykreslil obraz svojej životnej činnosti, ktorá sa vždy niesla v znamení hesla „za Boha a národ“. To bol jeho testament i jeho odkaz.

Dňa 19. marca 1947 Dr. Igor Daxner vyhlásil proces za skončený a oznámil, že súd sa zíde ešte raz, aby vyniesol konečný rozsudok. Podľa predpisov rozsudok mal byť vynesený do 30 dní po skončení procesu.

Priebeh procesu a hysterické hlasy obžaloby, najmä krvožížnivá rétorika Dr. A. Rašlu, jasne naznačovali, Dr. Tiso bude odsúdený na smrť.

Ľudia a zoskupenia so zmyslom pre spravodlivosť a ľudskosť zahájili rozmanité akcie na záchranu života Dr. J. Tisu. Na viacerých miestach Slovenska sa odohrali spontánne ľudové …