Toto řekl ještě před začátkem jednání V. Klaus. Své vystoupení na setkání Asie-Evropa nazval Global Governance, tedy globální vládnutí, or International Cooperation, nebo mezinárodní spolupráce. Václav Klaus, the speech at the 8th Asia-Europe Meeting, Brussels, 4 October 2010: www.klaus.cz/clanky/2688 Také současný papež Benedikt XVI. v čase, kdy byl kardinálem, napsal varování před plánovanou světovládou. V předmluvě ke knize, kterou si můžete zdarma objednat na: www.instituteofleoxiii.org/node/104 "Od počiatku osvietenstva sa viera v pokrok neustále oddeľovala od kresťanskej eschatológie, až ju napokon úplne nahradila. Šťastie sa už neočakáva na druhom svete, ale len na tomto. Postoj Alberta Camusa, ktorý protirečil Kristovým slovám „moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ ráznym tvrdením „moje kráľovstvo je práve z tohto sveta“, vystihuje postoj moderného človeka. Kým viera v pokrok predstavovala ešte v minulom storočí len všeobecný optimizmus, ktorý očakával od víťazstva vied postupné zlepšovanie stavu sveta a priblíženie sa k určitému druhu raja na zemi, v našom storočí už táto viera nadobudla politický charakter.

Na jednej strane sme boli svedkami neúspešného pokusu marxistických systémov, ktoré sľubovali dosiahnutie vytúženého kráľovstva politickou cestou za pomoci svojich ideológií. Na strane druhej sa objavujú snahy o budovanie budúcnosti za pomoci viac či menej liberálnych tradícií. Pod názvom Nový Svetový Poriadok (New World Order) tieto snahy dostávajú čoraz jasnejšie črty a odvolávajú sa čoraz viac na OSN a jej medzinárodné konferencie.

Takáto flozofa už nie je utopistická v zmysle marxistického sna. Práve naopak. Je veľmi realistická: určuje hranice dosiahnuteľného blahobytu z dostupných obmedzených zdrojov. Táto flozofa napríklad prikazuje – bez potreby sa hájiť – prestať sa starať o tých, čo sú neproduktívni pre spoločnosť, respektívne nemajú nádej na „plnohodnotný“ život. Ba čo viac, už sa neočakáva, aby ľudia, čo si zvykli na bohatstvo a blahobyt, boli ochotní sa zriekať, či slúžiť pre dobro druhých. Práve naopak, navrhuje spôsoby ako zredukovať počet hostí pri stole ľudstva tak, aby takzvané „šťastie“ dosiahnuté niektorými bolo nedotknuteľné.

Typický príklad novej antropológie, ktorá je základom Nového svetového poriadku, je jasne viditeľný v novom pohľade na ženu. V takzvanej ideológii „oslobodenia ženy“ (Women’s empowerment) predloženej na konferencii v Pekingu. Jej cieľom je sebarealizácia ženy, ktorej hlavnú prekážku údajne predstavuje rodina a materstvo. Teda žena musí byť v prvom rade oslobodená od toho, čo ju vo svojej podstate charakterizuje a robí špecifckou. Táto jej špecifckosť by sa mala vytratiť pred „rodovou rovnosťou” (gender equity and equality), pred neurčitou a jednotvárnou ľudskou bytosťou, pre ktorú sexualita nemá žiaden iný význam ako zmyselná droga, ktorú možno užívať akýmkoľvek mysliteľným spôsobom.

Za strachom z materstva, ktorý sa zmocnil veľkého množstva našich súčasníkov, sa však nachádza niečo omnoho vážnejšie: Nový život sa považuje za súpera, ktorý ma oberá o časť slobody – je hrozbou pre moje ego a môj slobodný vývoj. Dnes už neexistuje „flozofia lásky“, ale len „flozofa egoizmu“. Viera, že práve obetovaním sa pre blížneho je možné sa obohatiť, je dnes odmietaná ako idealistická ilúzia. Avšak práve tu je človek oklamaný. V skutočnosti sa stávame
ľuďmi práve vtedy, keď sa vieme z lásky obetovať.

A tak sme na sklonku nového obrazu nového sveta prišli k bodu, v ktorom má kresťan – nie len on, ale najmä on – povinnosť protestovať.

Je potrebné poďakovať Michelovi Schooyansovi, ktorý dal touto knihou rázny hlas toľko potrebnému protestu. Ukazuje nám, ako myšlienka ľudských práv, ktorá charakterizuje modernú dobu a je taká potrebná a pozitívna v mnohých aspektoch, trpí od samého začiatku skutočnosťou, že je založená len na človeku, na jeho schopnostiach a vôli presadzovať tieto práva. Ak na samom začiatku žiarivý odlesk kresťanského obrazu človeka zrkadlil a chránil univerzálnosť práv, tak časom vystúpili nové pochybnosti do tej miery, že rozmazali tento obraz človeka. Veď ako možno chrániť práva toho najslabšieho, keď náš pohľad na človeka je založený, ako autor hovorí, „na egoizme, závisti, strachu, ba dokonca nenávisti? Ako môže taká pochmúrna ideológia, ktorá odporúča sterilizáciu, potraty, systematickú antikoncepciu a dokonca eutanáziu ako cenu za neviazaný pansexualizmus, dať človeku radosť zo života a lásky?” (Kapitola 6)

Jasne vidíme, že kresťan má niečo veľmi pozitívne, čo môže ponúknuť v zápase o budúcnosť histórie. Je zrejmé, že nestačí, aby len staval kresťanskú eschatológiu proti ideológii postmoderného budovania budúcnosti. Samozrejme, musí robiť aj to, a to rázne, pretože v posledných desaťročiach náš hlas veľmi zoslabol a stal sa bojazlivým. Vskutku, ak človek vo svojom pozemskom živote odvráti pohľad od večného života, je ako steblo trávy, akoby bez významu. To isté platí aj o histórii ako celku. V tomto zmysle nemá viera vo večný život, ak je chápaná správne, nikdy charakter úteku z reality. Jednoducho dáva pozemskému životu zodpovednosť, vznešenosť a dôstojnosť. Práve tieto argumenty proti svetskému spôsobu života majú byť jasne sformulované.

Je isté, že história nebude nikdy jednoducho umlčaná: nemôžeme, veď to ani nie je možné, umlčať slobodu. To je len ilúzia utopistov. Nesmieme dnešnej dobe vnucovať modely zajtrajška, ktoré budú aj tak zajtra modelmi včerajška. Napriek tomu musíme plánovať naše budúce smerovanie a hľadať modely na prekonanie nových historických výziev. Presne toto robí Michel Schooyans v druhej a tretej časti svojej knihy. Predovšetkým navrhuje v protiklade s novou antropológiou hlavné črty kresťanského obrazu človeka a následne ich konkrétnym spôsobom aplikuje na veľké problémy budúcej doby (obzvlášť v kapitolách 10-12). Takýmto spôsobom dáva myšlienke „civilizácie lásky“ – tak často vyslovovanej pápežom Jánom Pavlom II. – politicky dosiahnuteľný, reálny a realizovateľný obsah.

Kniha Michela Schooyansa mieri s veľkou silou, energiou a kompetentnosťou k jadru veľkých výziev dnešnej doby. Veríme, že ju budú čítať ľudia s rôznymi názormi, že vzbudí živú diskusiu a prispeje tak k príprave budúcich modelov spoločnosti hodných veľkoleposti človeka, ktoré zabezpečia dôstojnosť aj tým, ktorí sa sami nevedia brániť.

Kardinál Jozef Ratzinger
25. apríl 1997, Rím