STRATILA SOM DETI I RODINU.....Vyznanie nešťastnej matky-skutočný príbeh

Vyznanie sklamanej matky -stratila som deti a rodinu -skutočný príbeh ,ktorý napísal sám život

Svoj životný príbeh opísala jedna žena,matka...

Na začiatku bola veľká láska,veľké sny,ideály o šťastnej rodine a láske milujúceho manžela...S tým som šla do manželstva.Bola som zaľúbená do pekného muža,tak,že som nevidela jeho skutočnú tvár a povahu.Imponoval mi svojou odvahou a rozhodnosťou...Ale moja mama to videla inak..."Májka...veď on je sebec...všetko musí byť len podľa neho,budeš v jeho rukách len hračkou na bavenie a sex...zváž si to...si ešte mladá...nekaz si život...Ale ja som sa vtedy nahnevala...mama...Ty vidíš všetko len čierne...ja mám svoj rozum...a nestaraj sa a neboj sa o mňa...A tak som mamu zahriakla a vydala som sa.Ach, teraz by som si oči vyplakala a mojej drahej mame ruky pobozkala...že ma varovala pred životným nešťastím...ale mamička už spočíva v hrobe...aj otec...A postupne to prvotné šťastie a iskrivé hviezdy radosti začali pomaly vädnúť...Môj Jaro sa stával viac a viac despotou...tvrdohlavým sebcom,ktorý chcel všetko len pre seba a mať sa dobre...Kvôli starostiam nechcel ani deti,ale ja som ich chcela...

Od začiatku nebolo moje manželstvo so sebavedomým a nafúkaným mužom šťastné. Brali sme sa pred 24 rokmi, dvoch našich synov som si viac-menej vynútila a všetka starostlivosť o ne, manžela a domácnosť pripadla mne. Milovala som ho, ale moja láska zostala po celý čas neopätovaná.Jaro mal rád len seba...rodina mu bola ako istá príťaž a manželku bral ako slúžku... A ani deti nevedeli, čo je otcovská láska.

Prvýkrát som dúfala v zmenu po narodení druhého syna, ale ani to neobmäkčilo môjho muža.Chlapci boli po roku po sebe...ako dvojičky...boli si tak podobní...A tak pekní...že mi ich mnohé ženy závideli...lebo netušili,v čom žijem...A ja som bola na chvíľu šťastná a snívala som krásny sen o šťastnom manželstve a rodine... Postupne začali výčitky, vyhrážky, neskôr bitka.Začal ma aj biť,keď som niečo povedala proti jeho rozhodnutiam...Aj si už vypil a vtedy to bolo peklo na zemi...Si moja žena a musíš poslúchať na slovo...zreval po mne...Už som to tak nevydržala ďalej žiť.Jaro bol síce z katolíckej rodiny,ale od mladosti svoju vieru opustil...všetko zanechal a žil si len svoj život.A ja som pri ňom tiež ochladla a vzdialila sa od Boha...Všetko bolo ponechané len na naše ľudské sily...a tak to aj dopadlo...Nakoniec som sa rozhodla...chcela som sa dostať z tohto väzenia bez lásky...naše manželstvo sa rozsypalo na prach...Po nejakej láske a porozumení neostala ani pamiatka...

Jedného večera som oznámila Jarovi, že som podala návrh na rozvod.Vybuchol ako sopka...aha... tak slobody sa Ti zachcelo a určite máš nejakého frajera...reval zlosťou a musela som utekať,aby ma nezbil...Tak Madam si želá po toľkých rokoch slobodu...ale ja Ti to teda osladím... a tak začalo peklo. Jaro si začal "kupovať" deti-našich chlapcov,kupoval im všetko možné na čo si zmysleli a rozmaznával ich a mňa stále viac týral.

Zabijem Ťa ..Ty KU.VA jedna ...poriadne Ti to osladím...

Ničil ma aj psychicky poukazovaním,že som zlá a skazená matka... Začal ma v zúrivosti biť , po každom jeho napadnutí som skončila na traumatológii.Dootlkaná a modrá...narazené ruky,napuchnutá tvár po fackách...Bála som sa ho udať,lebo by ma asi bol schopný aj zabiť a nechcela som,aby celý svet a rodina vedeli ako je to u nás...Tak nás rozviedli,ale najhoršie,že sme ostali bývať v spoločnom byte.Bolo to hotové peklo...

Po rozvode deti zverili do opatery mne. Bolo to však len na papieri... Bývali sme naďalej spolu a deti si nasťahoval Jaro k sebe, do izby vyčlenenej len preňho.Tak synov zmagoril a mňa ošpiňoval ako najhoršiu špinavú handru na svete,že mu chlapci uverili a pustili sa do mňa...Ako,že ja som všetkému na vine... Starší syn vylepil na dvere plagát: Nechceme ťa, choď preč! Zapríčinila si si to sama.Úplne ma ignorovali a robili mi,čo sa dá len najhoršie.Moje materinské srdce šlo puknúť od bolesti a sklamania...Vychovala som deti a oni sa postavili proti mne...ako proti zločincovi...

Zamykali sa predo mnou... Týral ma nielen bývalý manžel, ale aj moje deti,moji chlapci,pre ktorých som vlastne žila a trpela toľko rokov,aby mali aspoň nejakú rodinu. Vykrikovali na mňa: Ty žobráčka, choď na dzedzinu, odkiaľ si prišla! Po byte mi vylepovali kartičky: Nedala si nám jesť. Nedala si nám vreckové. Nedala si nám desiatu...Jaro po byte vylepil 24 plagátov: Tu spí bohom vyvolená. Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Kto chce veľa, nedostane nič...a plno nekonečných urážok,že ma to už psychicky i fyzicky podlomilo.Už som nevládala takto žiť...

Všetko ma to úplne fyzicky aj psychicky vyčerpalo. Jaro sa mi neustále vyhrážal, že ma zabije,počkaj Ty ku.va jedna..Ty sa už Nového roku nedožiješ... Chlapci to všetko videli, ale ani raz sa ma nezastali. Bola som už tak psychicky zničená a zúfalá , že som sa pokúsila o samovraždu.Spadla som na chodbe paneláku a jedna suseda zavolala záchranku,vypumpovali mi žalúdok,ale skončila sa v nemocnici a na psychiatrii...Znova som sa vrátila domov...Ale nič sa nezmenilo...

Napriek všetkému som chlapcov neskutočne milovala.Boli pre mňa všetkým... Po necelom roku som však pod psychickým nátlakom musela opustiť náš byt. Keby som neodišla, dnes už nežijem.

Jaro...

V byte ostal bývať bývalý manžel aj s deťmi. O byt sa súdime už 4 roky a zatiaľ sme sa vôbec nepohli. Od rozvodu už ubehlo dokonca sedem rokov. Moje deti ma vinili, že za tým všetkým zlom som bola ja, nedopustili na svojho otca nič zlé.Našla som si skromný podnájom,garzónku a ostala som pracovať a žila som sama.Chlapci žili v byte s Jarom,ale nakoniec aj oni spoznali jeho pravú tvár,že sa začal aj ku nim zle správať a biť sa...Obaja ušli a našli si bývanie v podnájmoch a mali aj frajerky...Nakoniec moji dospelí synovia po 7 rokoch prišli za mnou a prosili ma o odpustenie,že to je všetko inak...a ja som len trpela a ich otec bol tým zlom...Hrozne som sa rozplakala konečne pocítila nejaké uznanie a pochopenie.Slová mojich synov s prosbou o odpustenie mi boli ozajstným balzamom na duši...

Moji synovia...

Sedem rokov, kým chlapci prišli za mnou a pochopili, že nie ja som bola na vine, ale on,ich otec .Chlapci za mnou chodili a ja som dúfala,že som konečne našla svoje stratené deti...Ale Jaro sa to dozvedel a začal zúriť...mal vždy peniaze a vedel ako k ním prísť...tak peniazmi znova synov dostal pod svoj vplyv...ja som nemala,ledva som sama žila...

Jaro nemal núdzu o peniaze – tak hmotné statky zvíťazili. Nedávno sme sa znova stretli na súde o vysporiadaní s bytom a vtedy som vyhlásila: Mala som deti...ale som ich stratila.... Bludný kruh sa zopakoval, nadávky na mňa sa obnovili.

Teraz sa snažím úplne citovo odpútať od detí, ktoré som porodila.Znova som sa hlboko sklamala,lebo pre deti zavážili peniaze,chceli byty pre seba a svoje partnerky...a Jaro to vybavil...a tak ma znova odhodili ako špinavú handru ... Nedala som im materiálne hodnoty, "len" materinskú lásku. A tá pre nich nie je ničím...dnes je svet mladých taký...kto viac dá...ten má u nich pravdu...Snažím sa už oslobodiť od detí...aby som dokázala reálne žiť.Deti som vychovala,dala všetko čo som mohla,dala som im svoju lásku...ale dostala som len nevďak a opovrhnutie.Preto sa snažím na všetko pozerať triezvo,svoje deti mám rada,ale už beriem sklamanie s odstupom,lebo človek musí ostať žiť...

Po dlhých rokoch som sa vrátila nazad k Bohu,lebo som bola tak aj vychovaná...ale som Boha odhodila zo svojho života kvôli manželovi,aby neboli napätia a potom aj z vlastnej ľahostajnosti,lebo tak žije mnoho ľudí...Môžem sa za synov i za Jara len modliť.

Pochopila som,že život bez Boha vedie skôr-či neskôr do nešťastia...a ja som to všetko prežila...

Ešte som nedošla do bodu,kedy by som im bola schopná všetko odpustiť,hoci sa za to modlím...Nedá sa to tak naraz,treba na to veľa duchovnej sily...a teraz tej sily mám ja sama tak málo...Ale verím,že príde aj ten čas,kedy budem môcť úprimne povedať...Odpúšťam Vám...

Keby sa môj príbeh mal zopakovať, riešila by som ho úplne jednoducho: deti by som nechala v opatere otca a odišla bez urážok, bolesti a zdravá. Teraz mám podlomené zdravie, ale, chvalabohu, žijem.Možno robím aj chyby...ale tak to reálne vidím.Márne by som sa hrala na nekonečnú trpiteľku a neústale nastavovcala svoju tvár na nové facky a bitie...to človek vydrží nejaký čas,ale potom sa to zlomí a musí hľadať cesty,ako sám prežije...