Slovenský štát 1939 - 1945
Katolícky kňaz Andrej Hlinka sa zaslúžil o štátotvorný slovenský národ. Nie je známe, kde sú jeho telesné pozostatky.
Najprv boli umiestnené v Ružomberku, ale blížiace sa sovietske vojská vyvolali obavy predstaviteľov nášho vtedajšieho štátu pred zničením všetkého, čo by mohlo pripomínať slovenskú štátnosť, a najmä slovenský katolicizmus.
No, zvláštna hmla toho zakrýva oveľa viac.
* * * * *
Dr. Edvard Beneš, česko-slovenský prezident od roku 1935, bol formovaný slobodomurárstvom. Pomáhal zakladať Spoločnosť národov (predchodkyňa Organizácie Spojených národov), ktorá vznikla v roku 1920. Bol tiež čestným prezidentom československého Paneurópskeho hnutia.
Ďalším znakom zlého vzťahu česko-slovenského štátu ku katolicizmu bolo zvrhnutie Mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe, protikatolíckym davom. Došlo k tomu dňa 3. novembra 1918, teda v prvú nedeľu existencie tohto štátu.
E. Beneš stal sa prezidentom Česko-Slovenskej republiky v roku 1935 zásluhou hlasov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej prisľúbil vyriešiť otázku autonómie Slovenska za túto politickú podporu. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili, a to ani v období, v ktorom agresívne konanie Nemecka voči ďalším štátom začalo naberať na sile.
Došlo k uzavretiu dohody medzi štátom a Cirkvou, v roku 1928, tzv. Modus vivendi, ktorá priniesla skončenie konfliktu medzi Svätou stolicou a česko-slovenským štátom, trvajúcim od roku 1925.
Centralizmus pražskej vlády bol spojený aj s presadzovaním absurdnej myšlienky „československého národa“. Dr. J. Tiso vo svojom prejave v pražskom parlamente v roku 1937 povedal:
„Fikcia československého národa neposlúži ani budúcnosti národa, ani štátu..."
Slovensko je výnimočné v tom, že jeho katolícky kňaz bol angažovaný v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Existuje historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov, Rastic (Rastislav) a Svätopluk, padli v roku 871 do zajatia Frankov a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov a nechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.
Česko-Slovensko v roku 1938 nebolo už samostatným štátom, ale vazalom Nemeckej ríše. Česko-Slovenská vláda plnila všetky želania A. Hitlera s veľkým nasadením, čo vyplývalo aj z hlásenia nemeckého vyslanca v Prahe.
Českí generáli vyhlásili 9. marca 1939 stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska, obsadili kľúčové pozície verejnej správy a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia vrátane poslancov s parlamentnou imunitou.
Dr. Martin Sokol, predseda Slovenského snemu, vyhlásil hlasovanie o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát, alebo nie. Všetkých 57 prítomných poslancov prejavilo povstaním svoj súhlas. Takto došlo 14. marca 1939 k vyhláseniu slovenskej samostatnosti.
Snem vymenoval prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Dr. J. Tiso.
Slovenská republika pristúpila k voĺbe prezidenta. Vplyvní biskupi boli žiadaní, aby pomohli presvedčiť Dr. J. Tisa, aby prijal kandidatúru. Snem Slovenskej republiky zvolil ho za prezidenta republiky všetkými hlasmi prítomných poslancov.
Slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list, v ktorom zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký Boží dar.
Slovenský štát z roku 1939 vyhlasuje Boha za pôvodcu moci - vo svojej ústave.
Česko-Slovensko vo svojej Ústave z roku 1920 formuluje svoj prístup k pôvodu moci nasledovne: „Lid je jediný zdroj veškeré státní moci v republice Československé.“
Slovenský štát z roku 1939 mal Ústavu, ktorá v preambule uvádza: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“
Prísahy predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada) zneli takto: „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho“, „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“
Pápež svätý Pius X. v encyklike Notre Charge Apostolique (1910) zdôrazňuje katolícke stanovisko, podľa ktorého právo vlády pochádza od Boha, ako pôvodcu, tzn. zhora, a nie od ľudu, tzn. zdola.
Vladár môže byť ustanovený aj rozhodnutím ľudu, resp. voľbou, avšak voľba neprenáša na neho autoritu vlády, neprenáša na neho moc, ale určuje len osobu, ktorá ju má užívať. Ak sa ľud považuje za majiteľa moci, autorita sa rozplynie, a prestáva existovať zákon v pravom zmysle slova a poslušnosť.
Ústava Slovenskej republiky z roku 1939, teda v zmysle katolíckej náuky, rešpektovala Boží primát.
* * * * *
Nemecký nátlak na štáty, ktoré boli jeho spojencami v období II. svetovej vojny (1939 – 1945), bol sprevádzaný aj šírením protižidovských opatrení, ktoré boli v európskych dejinách známe už od stredoveku. Možno poukázať napríklad na vyhnanie Židov z Anglicka v roku 1290, alebo z Francúzska v roku 1394.
Protižidovské opatrenia na Slovensku v rokoch 1938 až 1939 boli zamerané výlučne na znižovanie vplyvu Židov na hospodársky, obchodný a kultúrny život Slovenska, ktorý bol rozhodujúci v tomto období. Tento prístup nebol vôbec nezvyčajný vo vtedajšej Európe.
Napríklad ústredná vláda v Prahe koncom 30. rokov 20. storočia vydávala a podporovala protižidovské opatrenia so zámerom získania priazne Nemecka.
Tento prístup používali aj rôzne neštátne subjekty. Napríklad Advokátska komora v Prahe navrhla obmedzenia výkonu povolania advokátom židovského pôvodu.
Existencia Židov vyvezených zo Slovenska v období od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942 je tragickou skutočnosťou. Nie je však pravdou, že Slovenská republika bola prvým takýmto štátom, a ani štátom, ktorý realizoval tento proces z vlastnej iniciatívy a bez nátlaku, a ani štátom, ktorý konal s vedomím, že vyvážané obyvateľstvo má byť ohrozené na živote.
Slovenská vláda zastavila transporty Židov už od 20. októbra 1942, a to napriek nemeckému nátlaku, a počas pokračovania týchto transportov vo všetkých štátoch pod vplyvom Nemecka.
Dr. J. Tiso zmiernil dôsledky príslušného vládneho nariadenia, tzv. „Židovského kódexu“ tým, že na jeho naliehanie bol do textu nariadenia vsunutý paragraf o prezidentských výnimkách.
Dr. J. Tiso odmietol podpísať predmetné nariadenie, napriek tomuto zásahu, a bez ohľadu na naliehanie predsedu vlády.
Prezident Dr. J. Tiso zvažoval zrieknutie sa svojej funkcie a odchod z politiky po zverejnení zmieneného „Židovského kódexu“. Jeho priatelia vrátane cirkevných autorít ho odrádzali od takéhoto rozhodnutia, a to z dôvodu, že zo svojej pozície mal možnosť zmierňovať existujúce zlo.
Bolo udelených približne 10.000 prezidentských výnimiek jednotlivým židovským rodinám.
Časť Židov sa rozhodla opustiť Slovensko a Európu, ďalší Židia sa vo veľkom počte nechávali krstiť.
Nemeckí agenti zaslali 18. januára 1939 správu do Berlína o masovom krstení Židov na Slovensku, ktoré vykonávala najmä katolícka Cirkev. Nemecký agent zakončil svoju správu týmito slovami:
„Zdá sa, že na Slovensku chcú riešiť židovskú otázku svätenou vodou.“
* * * * *
Prezident Dr. J. Tiso bol veľmi prekvapený povstaním na Slovensku v auguste 1944. Vychádzal z predpokladu, že väčšina slovenského národa nemôže súhlasiť s čechoslovakistickými postojmi, zameranými na likvidáciu slovenskej samostatnosti, a ani s komunizmom, reprezentovaným Sovietskym zväzom. Tieto postoje považoval za menšinové a podporované čechoslovakistami a komunistami.
Partizánske výčiny na Slovensku sa množili a nadobúdali vážnejšie formy. 19. augusta 1944 partizáni vyhodili do vzduchu železničný most na trati Margecany – Kysak. Partizánske násilné akcie nasledovali aj do ďalších slovenských miest.
Napadli nemeckú vojenskú jednotku, v ktorej zavraždili asi 100 vojakov. Následne bolo zajatých 67 slovenských občanov, členov Nemeckej strany, a ďalších 24 civilných obyvateľov Ružomberka bolo zavraždených v oblasti Podsuchá – Biely Potok. Ďalší 4 Slováci, vedúci verejní činitelia, boli zavraždení v Brezne nad Hronom.
Partizánskej zlobe bol vystavený aj Ján Nemec, slovenský katolícky kňaz vo východoslovenskej obci Lieskovec. Partizáni ho na jeho fare najprv okradli, a následne ho krutým spôsobom mučili a zavraždili. A nebol to jediný zavraždený katolícky kňaz.
Dr. J. Tiso odmietal sovietske ponuky na zachovanie Slovenskej republiky ako samostatného komunistického štátu, pri zachovaní jeho osoby vo funkcii prezidenta a pri súčasnom obmedzení pôsobenia E. Beneša. Považoval prenechanie slovenského národa komunistickému vplyvu za zradu.
20. augusta 1944 navštívili dvaja sovietski emisári Dr. J. Tisa a presviedčali ho, aby prešiel do Banskej Bystrice. Jednoznačne povedal, že ani za cenu života neopustí funkciu, do ktorej bol povolaný slovenským národom a že ako kňaz nikdy nebude môcť vyzývať národ do vzájomného vraždenia a boja.
Rozhlas v Banskej Bystrici šíril nepravdivé vyhlásenia vojenských povstalcov a politických povstalcov v týchto dramatických dňoch. Boli to klamstvá o údajnom zrušení Slovenskej republiky zo strany Nemecka, o údajnom uväznení prezidenta Dr. J. Tisa zo strany Nemcov, a o jeho presunutí do mesta Malacky s cieľom zastreliť ho, a pod.
Vojna so všetkými tragickými prejavmi prišla v dôsledku tohto povstania aj na Slovensko. Naše územie bolo predtým ušetrené vojnových hrôz počas celých viac ako 5 rokov samostatnosti.
Nemci potlačili povstanie v októbri 1944.
Prezident Dr. J. Tiso a slovenská vláda stratili následne skutočnú výkonnú moc, vzhľadom na existujúci vojnový chaos.
* * * * *
Po príchode sovietskych vojsk na územie Slovenska v roku 1945, vznikli podmienky pre obnovenie česko-slovenského štátu podľa predstáv E. Beneša. Tento samozvaný „prezident“ neexistujúceho „Československa“ podpísal 12. decembra 1943 v Moskve, v Sovietskom zväze, „Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou“.
Týmto spôsobom postavenie svojho budúceho štátu podriadil záujmom komunistického Ruska.
Prezident E. Beneš postupne odhaľoval svoje skutočné postoje slovenskej verejnosti, a dostal sa do povedomia svojim bežne používaným výrokom: „Tiso musí viset!“
Sovietsky zväz vnímal Dr. J. Tisa ako katolíckeho bojovníka proti komunizmu, ktorý odmietol sovietsku ponuku na spoluprácu pri zavádzaní sovietskeho komunistického systému do jeho krajiny.
Česko-Slovenská republika, na čele s prezidentom E. Benešom, videla v Dr. J. Tisovi nebezpečenstvo svojej existencie, keďže 6 rokov života Slovenskej republiky presvedčili jej občanov o duchovných a hmotných výhodách vlastného štátu.
Pápež Pius XII. nemal žiadne ilúzie o realizácii „spravodlivosti“ zo strany povstaleckých komunistických inštitúcií. Žiadal, aby Dr. J. Tiso nebol držaný vo väzení, ale v niektorom kláštore, a aby boli mu poskytnuté náležité ohľady, bez zámeru vplývať na samotný súdny proces.
1. júla 1949 vydal Dekrét o exkomunikácii katolíkov, dobrovoľne a vedome podporujúcich a šíriacich komunistickú doktrínu, voliacich komunistické politické strany, alebo stávajúcich sa členmi týchto politických strán.
Razantný prístup pápeža Pia XII. voči šíreniu komunistického jedu vyplýval zjavne aj zo skutočnosti, že jeho výzva vo vzťahu k súdnemu procesu s Dr. J. Tisom, podobne ako výzva slovenských biskupov v tejto veci, nebola vypočutá.
Justičná vražda Dr. J. Tisa v politickom súdnom procese v roku 1947 pod komunistickým vedením bola nevyhnutným revolučným manévrom pre plynulé prenesenie Slovenska na komunistický „partizánsky chodník“.
Povstanie z roku 1944, premenované komunistami na „Slovenské národné povstanie“, neznamenalo žiadny výlučne spontánny vzdor väčšiny národa proti nemeckej nacistickej moci, ktorú z katolíckeho hľadiska musíme odsúdiť.
Toto povstanie, a na ňom založené politické orgány, následne preniesli „dušu Slovákov“ späť do „československého štátu“, v ktorom pôvodne slobodomurárske ústavné základy vystriedala, resp. modifikovala, komunistická diktatúra.
* * * * *
Desaťročia komunistického výkladu slovenských dejín a povstaleckej mytológie priniesli svoje temné plody v podobe zámernej likvidácie vnímania suverénnej slovenskej štátnej a katolíckej identity.
Vnímanie práve tejto identity, nevyhnutné pre prežitie národa, je po desaťročiach komunistickej a slobodomurárskej mentálnej masáže znevažované neustálym zdôrazňovaním slovenskej viny na nacistických zločinoch.
Slovenská republika z roku 1939 bola štátom, v ktorom boli zatvorené slobodomurárske lóže.
Dr. J. Tiso, ako slovenský predseda vlády, pristúpil k tomuto kroku už v roku 1938. Možno aj v tom je príčina mediálne šírenej nenávisti k Slovenskému štátu z roku 1939 a jeho hanlivého označovania ako „vojnový štát“.
* * * * *
Ani tzv. „Nežná revolúcia“ v roku 1989 nepriniesla sľúbené vyslobodenie Slovenska spod diktatúry rôznych „starších bratov“, teda rôznych slobodomurárstvom formovaných združení, ktoré diktujú Slovensku želané smerovanie vo všetkých oblastiach života. Smerovanie čo najďalej od chápania Boha ako pôvodcu moci.
Slovenská republika, ktorá vznikla dňa 1. januára 1993, má Ústavu, ktorá uvádza:
„V zmysle cyrilo - metodského duchovného dedičstva, ( … ). Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. ( … ). Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“
Slovensko bolo v dôsledku partizánskeho povstania riadeného komunistami prenesené na chodník, po ktorom už 80 rokov nevyhnutne kráča stále ďalej od Boha a od Jeho spoločenskej vlády.
Dôsledkom je prirodzená deštrukcia slovenského národa, ktorý sa postavil do dlhého zástupu nesvojprávnych otrokov. Títo duchovne zmrzačení otroci sa podriadili diktátu rôznych medzinárodných inštitúcií, ktorých „rozkazy“ majú prednosť pred zákonmi otrockých štátov.
Napríklad Európska únia, teda na slobodomurárskych základoch vybudovaný Bruselský nevestinec, poskytuje členským štátom vyslobodenie od posledných zvyškov mravných záväzkov, vyplývajúcich z kresťanskej identity.
Poskytovanie peňazí z tzv. „eurofondov“ na takmer všetky očami vnímateľné veci, je príkladom dômyselného mechanizmu na udržiavanie závislosti.
Komunistická bezbožnosť priniesla viac než milión potratom zlikvidovaných slovenských životov.
Jej ďalšia podoba spočíva v hanebnom potláčaní odkazu katolíckych vlastencov, akými boli Andrej Hlinka a Jozef Tiso, ktorých postoje sú vzájomne nerozdeliteľné.
Skutočnosť, že o jednom máme aspoň samostatný zákon, a po druhom sa nesmie pomenovať ani ulica, svedčí o neustálom pôsobení tejto revolučnej kliatby.
Súčasné Slovensko kráča partizánskym chodníkom negácie Slovenska z roku 1939 so všetkými dôsledkami.
Práve preto v jeho čele musia stáť bezbožníci, zlodeji a pobehlice.
Nedokážu žiť bez pôžitkov Bruselského nevestinca. Aj oni povstali proti Bohu. Aj oni privolávajú Jeho hnev.
Radomír Tomeček (krátené)
Slovenský štát (1939 – 1945) a partizánsky chodník do Bruselského nevestinca -
