Biskup Atanáz Schneider - Bráňte vieru, rodiny, odíďte z kostolov kde sa káže zlé učenie!
Majú katolícki veriaci, ktorí milujú pápeža a nechcú poškodiť pápežský úrad, vyjadrovať svoje znepokojenie z výrokov pápeža Františka, ktoré sa nezdajú byť v súlade s katolíckou náukou, alebo by bolo lepšie, aby mlčali?
--------------------------------------------------------
Krátky rozhovor s Atanázom Schneiderom
Katolícke rodiny dnes zažívajú určitý druh prenasledovania. Ako sa s prenasledovaním za komunistického režimu vyrovnávala vaša rodina?
Povedal by som, že žiť v dobe prenasledovania viery a Cirkvi pre mňa bolo výsadou, pretože takéto prenasledovanie vám dá základ pre celý život. Je to milosť. Dobu prenasledovania by som teda do istej miery nevidel vždy len záporne. Boh týchto okolností využíva v určitej miere pre naše dobro, aby očistil našu vieru, posilnil ju. Preto by som v prenasledovaní rodiny zo strany modernej spoločnosti, ktoré ste spomínal, videl tiež príležitosť na očistenie, k posilneniu.
Podľa mojej skúsenosti z doby prenasledovania je životne dôležitá rodina, pevná a jednotná rodina, a to, aby boli obaja rodičia hlboko zakorenení vo viere. Potom je možné odovzdať ju deťom. Chcel by som povedať, že deti musia sať vieru s materským mliekom. Prvou úlohou rodičov potom je odovzdať deťom čistotu, krásu, celistvosť katolíckej viery prostým spôsobom.
Po prvé si myslím, že je dôležité, aby matka alebo otec začali deti učiť katechizmus v rodine, doma - nie v škole alebo vo farnosti - ale v rodine. To výučbu náboženstva vo farnosti samozrejme nevylučuje, ale dopĺňa. Ale prvá je rodina. Po druhé sa rodičia musia s deťmi denne modliť. To bola aj moja skúsenosť. Denne sme sa spoločne modlili. Ráno a večer, nie dlho, ale aspoň sme sa modlili spoločne.
Koľko ste mal rokov?
Asi dvanásť. Mám to v pamäti úplne čerstvé. Napríklad, keď neboli žiadni kňazi, a niekedy sme boli bez kňaza aj niekoľko rokov, pretože boli vo väzení, prichádzali k nám v nedeľu kňazi vo veľkom utajení. Na tajné návštevy kňaza si spomínam. Bol to taký sviatok. Museli sme byť ale veľa potichu, pretože tajná polícia bola všadeprítomná. Rodičia nám preto hovorili: "Buďte ticho, nesmejte sa, nekričte, nevýskejte."
Keď prišiel kňaz, bol to vždy okamih plný posvätnej úcty. Najprv dal ľuďom možnosť sa vyspovedať, niekedy sa spovedalo celú noc. Potom bola svätá omša, veľmi zbožne slúžená. Bolo to naozaj nezabudnuteľné. Spomínam si na tie chvíle. Za komunistického režimu sme žili v spoločnosti, kde sa vo verejnom živote, v školách šíril ateizmus. Avšak vďaka tomu, že sme mali pevné korene v rodine, v modlitbe a vo viere, tak sme sa nenakazili. V škole sme dokonca mali predmet, ktorý sa volal napríklad "vedecký ateizmus". Ako deťom nám rodičia hovorili: "Púšťaj to jedným uchom dnu a druhým von. Nevšímaj si to." A tak sme počúvali rodičov. Niekedy sme museli byť opatrní, aby sme neprovokovali, konať rozvážne.
Myslím, že to je dnes hlavnou úlohou rodín: vytvárať prostredie domácich cirkví.
Ďalšou vecou, ktorú nás naši rodičia učili, bolo, že ľudia mimo rodiny spoznajú, že sme kresťania. Hovorili: "Oni to vedia. Preto sa musíš správať lepšie ako neveriaci. "Toto dnes musíme učiť deti a mladých ľudí.
Ako sa vaša rodina vyrovnávala s tým, že ste nemohli byť v nedeľu na omši?
V nedeľu sme sa zhromaždili v izbe, kľakli sme si, rodičia a my štyri deti, modlili sa prosté modlitby, napríklad ruženec, litánie a praktizovali sme duchovné sv. prijímanie. A som si istý, že náš Pán prichádzal do našich duší s milosťami svätého prijímania.
Spomenuli ste úlohu rodičov vo výchove. To je pre rodičov na Západe dôležitá otázka vzhľadom k náporu sexuálnej výchovy v školách, ktorá sa vnucuje deťom, nech sa to rodičom páči, alebo nie. Ako na to majú rodičia reagovať?
Výchova je samozrejme prvou povinnosťou rodičov. Keď škola ich deti učí nemravnosť, musia odtiaľ deti vziať. Je to ich povinnosť. Nemôžete svoje deti vystavovať nebezpečenstvu nemravnosti. To nie je možné. Katolícki rodičia musia byť pripravení pri obrane svojich detí pred nemravnosťou aj trpieť, áno, niesť následky.
Čo majú robiť rodičia v krajinách, kde nie je dovolené odhlásiť deti zo školy?
To je veľmi chúlostivý problém, ale v tomto prípade musia katolícki rodičia založiť nejakú celoštátnu organizáciu, združenie, aby boli silní. Musia sa obrátiť na právnikov a demokratickými prostriedkami sa brániť. Domnievam sa, že je dôležité vytvoriť združenie rodičov konkrétne v súvislosti so sexuálnou výchovou, aby si vymohli právo z nej svoje deti odhlásiť.
Čo majú robiť katolícki rodičia, keď sa stretnú s kňazom vo farnosti či dokonca s biskupom, ktorý presadzuje učenie odporujúce viere?
Rodičia musia veľmi dobre poznať svoju katolícku vieru. Musia dôkladne študovať katechizmus, pretože katechizmus, tj. pravdy v ňom obsiahnuté, je nemenný. Musia študovať katechizmus svojich rodičov a starých rodičov (pozn. vylučuje zvodný nový katechizmus), ktorý je veľmi prostý a jasný. Je to hlas Krista a Cirkvi všetkých vekov. Je to nutné, aby pevne zakorenili v katolíckej viere. A potom, ak pastieri a hierarchia odporujú Kristovmu učeniu, učeniu večného Učiteľa Cirkvi, katechizmu, musíte svoje deti z týchto kostolov vziať a nechodiť tam, aj keby ste mali jazdiť sto kilometrov inam.
Keď sme žili v Sovietskom zväze, mali sme Bohu vďaka inde, v Estónsku, katolícky kostol a kňaza vo vzdialenosti sto kilometrov. Naši rodičia hovoril: "To máme ale šťastie. Je to tak blízko. Len sto kilometrov do kostola! Žili sme mnoho rokov bez kňaza a bez omše, teraz môžeme dochádzať len sto kilometrov. Také šťastie! "
Myslím, že na Západe či v Spojených štátoch nájdete kostol s dobrým kňazom snáď aj bližšie. Vyhýbajte sa teda tým kostolom, kde sa kážu omyly. Ničia vieru ľudí. Musíme sa im vyhýbať. Takí ľudia sú zradcovia viery, aj keď sa honosia titulom kňaza alebo biskupa.
Majú katolícki veriaci, ktorí milujú pápeža a nechcú poškodiť pápežský úrad, vyjadrovať svoje znepokojenie z výrokov pápeža Františka, ktoré sa nezdajú byť v súlade s katolíckou náukou, alebo by bolo lepšie, aby mlčali?
V Cirkvi nežijeme v diktatúre. V diktatúre ľudia nemajú odvahu odporovať diktátorovi. Keď sa však v Cirkvi dostaneme do situácie, kedy majú verní kňazi a biskupi strach niečo povedať ako v diktatúre, už to nie je Cirkev. Nie je to Cirkev dialógu, kolegiality, rodiny. Nie. V rodine musí existovať možnosť výmeny názorov.
Dobrí rodičia svojim rastúcim deťom dovoľujú, aby sa vyjadrovali. Prečo nie? Dobrý otec prijme, keď mu jeho starší syn povie: "To nie je správne, otče." Niekedy sa to stáva.
Svätý otec je náš otec. Keď hovorí organizáciám [pre život]: "Nesmiete o týchto veciach stále hovoriť," môžete mu so všetkou úctivosťou odpovedať: "Svätý otče, to je nespravodlivé obvinenie. Sme obviňovaní nespravodlivo. Nie je to tak, že o tom hovoríme stále. Nehovoríme. Hovoríme o evanjeliu, o rodinnom živote, o modlitbe. To, ako nás posudzujete, je nespravodlivé. Vaša obvinenie je nespravodlivé a dovoľte nám, aby sme sa istým spôsobom hájili, a vypočujte náš hlas."