Židovský historik G. Reitlinger: Slovenská vláda sa ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému „konečnému riešeniu židovskej otázky“ Koncom septembra 1942 sa jednému zo Židov, ktorí boli vyvezení zo …Viac
Židovský historik G. Reitlinger: Slovenská vláda sa ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému „konečnému riešeniu židovskej otázky“
Koncom septembra 1942 sa jednému zo Židov, ktorí boli vyvezení zo Slovenska podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora Lublin-Majdanek a cez Nový Targ sa dostal až do Spišskej Novej Vsi.
Dr. Jozef Tiso: 80. Výročie vzniku I. Slovenskej republiky
Tam sa obrátil na dekana –farára Andreja Podolského, ktorému referoval o tom, že v nemeckých “pracovných táboroch“ v Generálnom gubernáte plynom vraždia staré osoby, deti a ženy, ktoré nie sú schopné pracovať. Dekan vec oznámil spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol podpredsedom Štátnej rady. Správa ním tak otriasla, že sa rozhodol napísať o tom ministrovi vnútra A. Machovi. Básnik Valentín Beniak, ktorý bol vtedy šéfom kabinetu MV, na mieste predložil list Machovi. Biskup Vojtaššák ho žiadal, aby urobil všetko, čo je v jeho moci, na záchranu ešte žijúcich Židov v nemeckých táboroch, a najmä na Slovensku.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3047
Na príkaz prezidenta Tisu minister Mach si dal hneď zavolať nemeckého vyslanca Ludina, ktorému vec oznámil a povedal mu, že zo Slovenskej republiky nebude viac vyvezený ani jeden Žid, kým sa osobitná slovenská komisia na mieste nepresvedčí, ako Nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so Židmi, ktorých jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily.
Nemci takúto komisiu pripustiť nemohli, čím vlastne iba potvrdili túto hroznú správu. Preto napriek opätovným nátlakom Hitlerových agentov Židov zo Slovenska viac nevyvážali. Aj predseda vlády Tuka odvtedy prijal za svoje toto stanovisko a odrážal nátlaky Nemcov na „doriešenie židovskej otázky“ podmienkou vyslania slovenskej komisie do pracovných táborov. Podľa neskorších (1980) spomienok Alexandra Macha tento list biskupa Vojtaššáka zachránil asi päťdesiattisíc Židov pri živote a pravdepodobne aj jeho (Machov) vlastný život.
Vtedajší poslanec Snemu SR a člen osobitnej kontrolnej komisie vo veci vysídľovania Židov Pavol Čarnogurský vypovedal, že „prezident Tiso potom transporty hneď zastavil“.
20. októbra 1942 z Prievidze odišiel posledný transport Židov zo Slovenska.
Od 25. marca do 25. júna 1942 bolo vysťahovaných asi 52 000 Židov. Potom bolo vyvážanie prakticky zastavené. V tejto súvislosti hovorížidovský historik G. Reitlinger, že sa slovenská vláda ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Ale na jeseň odišli ešte dva menšie transporty.
Od toho času až do jesene 1944 sa Slovensko stalo útočiskom mnohých Židov prenasledovaných zo susedných štátov. Podľa svedectva jedného z vedúcich celej akcie, ktorým bol nemecký poradca pri slovenskej vláde SS- Hauptsturmfuhrer Dieter Wisleceny, 17 000 Židov z prvých transportov ostalo pri živote, a podľa veliteľa tábora v Osvienčine Rudolfa Hossa boli jeho „najlepšími pracovnými silami“. Z neskoršie deportovaných 35 000 Židov do práce zaradili asi 25 – 30%, teda okolo 10 000 osôb, z ktorých pravdepodobne mnohí tiež „osvienčimské peklo“ prežili.
Koncom apríla 1944 vedúce osobnosti slovenského cirkevného a politického života dostali prvý autentický dokument o neľudskom zaobchádzaní a vraždení Židov v nemeckých táboroch na území bývalého Poľska.
Bol ním Protokol o Osvienčime, ktorý spísali dvaja židia Walter Rosenberg z Topoľčian a Alfred Wetzler z Trnavy. Po dvoch rokoch prežitých v Osvienčime 7. apríla 1944 sa im podarilo ujsť z tábora v Birkenau (Brezinka) a 21. apríla sa dostali až na Slovensko.
Tu spísali svoj protokol a odovzdali ho židovskej „tieňovej vláde“ v Bratislave, ktorá dokument rozšírila nielen na Slovensku, ale rozposlala ho aj do zahraničia vedeniu Medzinárodného Červeného kríža, Svetovému židovskému kongresu a iným vplyvným židovským organizáciám. Tieto organizácie predložili dokument aj vládam Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Poľska, „Československa“, ktoré však odmietli uveriť týmto správam a nepodnikli nič na záchranu Židov, napríklad bombardovaním železničných spojení alebo aj samých plynových komôr a krematórií.
Vláda SR videla v dokumente iba potvrdenie správnosti svojho konania, keď už od októbra 1942 nedovolila zo Slovenska vysídliť ani jedného Žida.
Podľa knihy Milana S. Ďuricu: Dejiny Slovenska a Slovákov (Lúč, Bratislava 2003)
Pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/3047
Koncom septembra 1942 sa jednému zo Židov, ktorí boli vyvezení zo Slovenska podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora Lublin-Majdanek a cez Nový Targ sa dostal až do Spišskej Novej Vsi.
Dr. Jozef Tiso: 80. Výročie vzniku I. Slovenskej republiky
Tam sa obrátil na dekana –farára Andreja Podolského, ktorému referoval o tom, že v nemeckých “pracovných táboroch“ v Generálnom gubernáte plynom vraždia staré osoby, deti a ženy, ktoré nie sú schopné pracovať. Dekan vec oznámil spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol podpredsedom Štátnej rady. Správa ním tak otriasla, že sa rozhodol napísať o tom ministrovi vnútra A. Machovi. Básnik Valentín Beniak, ktorý bol vtedy šéfom kabinetu MV, na mieste predložil list Machovi. Biskup Vojtaššák ho žiadal, aby urobil všetko, čo je v jeho moci, na záchranu ešte žijúcich Židov v nemeckých táboroch, a najmä na Slovensku.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3047
Na príkaz prezidenta Tisu minister Mach si dal hneď zavolať nemeckého vyslanca Ludina, ktorému vec oznámil a povedal mu, že zo Slovenskej republiky nebude viac vyvezený ani jeden Žid, kým sa osobitná slovenská komisia na mieste nepresvedčí, ako Nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so Židmi, ktorých jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily.
Nemci takúto komisiu pripustiť nemohli, čím vlastne iba potvrdili túto hroznú správu. Preto napriek opätovným nátlakom Hitlerových agentov Židov zo Slovenska viac nevyvážali. Aj predseda vlády Tuka odvtedy prijal za svoje toto stanovisko a odrážal nátlaky Nemcov na „doriešenie židovskej otázky“ podmienkou vyslania slovenskej komisie do pracovných táborov. Podľa neskorších (1980) spomienok Alexandra Macha tento list biskupa Vojtaššáka zachránil asi päťdesiattisíc Židov pri živote a pravdepodobne aj jeho (Machov) vlastný život.
Vtedajší poslanec Snemu SR a člen osobitnej kontrolnej komisie vo veci vysídľovania Židov Pavol Čarnogurský vypovedal, že „prezident Tiso potom transporty hneď zastavil“.
20. októbra 1942 z Prievidze odišiel posledný transport Židov zo Slovenska.
Od 25. marca do 25. júna 1942 bolo vysťahovaných asi 52 000 Židov. Potom bolo vyvážanie prakticky zastavené. V tejto súvislosti hovorížidovský historik G. Reitlinger, že sa slovenská vláda ako prvá vzbúrila proti hitlerovskému „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Ale na jeseň odišli ešte dva menšie transporty.
Od toho času až do jesene 1944 sa Slovensko stalo útočiskom mnohých Židov prenasledovaných zo susedných štátov. Podľa svedectva jedného z vedúcich celej akcie, ktorým bol nemecký poradca pri slovenskej vláde SS- Hauptsturmfuhrer Dieter Wisleceny, 17 000 Židov z prvých transportov ostalo pri živote, a podľa veliteľa tábora v Osvienčine Rudolfa Hossa boli jeho „najlepšími pracovnými silami“. Z neskoršie deportovaných 35 000 Židov do práce zaradili asi 25 – 30%, teda okolo 10 000 osôb, z ktorých pravdepodobne mnohí tiež „osvienčimské peklo“ prežili.
Koncom apríla 1944 vedúce osobnosti slovenského cirkevného a politického života dostali prvý autentický dokument o neľudskom zaobchádzaní a vraždení Židov v nemeckých táboroch na území bývalého Poľska.
Bol ním Protokol o Osvienčime, ktorý spísali dvaja židia Walter Rosenberg z Topoľčian a Alfred Wetzler z Trnavy. Po dvoch rokoch prežitých v Osvienčime 7. apríla 1944 sa im podarilo ujsť z tábora v Birkenau (Brezinka) a 21. apríla sa dostali až na Slovensko.
Tu spísali svoj protokol a odovzdali ho židovskej „tieňovej vláde“ v Bratislave, ktorá dokument rozšírila nielen na Slovensku, ale rozposlala ho aj do zahraničia vedeniu Medzinárodného Červeného kríža, Svetovému židovskému kongresu a iným vplyvným židovským organizáciám. Tieto organizácie predložili dokument aj vládam Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Poľska, „Československa“, ktoré však odmietli uveriť týmto správam a nepodnikli nič na záchranu Židov, napríklad bombardovaním železničných spojení alebo aj samých plynových komôr a krematórií.
Vláda SR videla v dokumente iba potvrdenie správnosti svojho konania, keď už od októbra 1942 nedovolila zo Slovenska vysídliť ani jedného Žida.
Podľa knihy Milana S. Ďuricu: Dejiny Slovenska a Slovákov (Lúč, Bratislava 2003)
Pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/3047
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Vďaka Vdp. M. Kuffovi bude jednotné modlitbové stretnutie na podporu návrhu zákonov poslancov ĽSNS a R. Vašečku, ktoré zlepšujú potratový zákon. Ešte treba dosiahnuť jednotu v NRSR
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu (na stránke AZN) v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“
2 ďalších komentárov od Anton Čulen
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
František Vnuk: O deportáciách v roku 1942 vo Veľkej Británii, USA a v obnovej ČSR. Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu (na stránke AZN) v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“ alianciazanedelu.sk/archiv/3050
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
V evanjeliu sv. Jána sa nachádza príhoda známa pod menom Pericopedea dultera. (Jn 8, 2-11). V nej Ján opisuje farizejov, ktorí priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Podľa Mojžišovho zákona mala byť potrestaná ukameňovaním a farizeji pokúšali Ježiša, aby odobril ich úmysel. Ježiš im povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
A tieto slová sa v plnom …Viac
V evanjeliu sv. Jána sa nachádza príhoda známa pod menom Pericopedea dultera. (Jn 8, 2-11). V nej Ján opisuje farizejov, ktorí priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Podľa Mojžišovho zákona mala byť potrestaná ukameňovaním a farizeji pokúšali Ježiša, aby odobril ich úmysel. Ježiš im povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
A tieto slová sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na všetkých tých rozhnevaných protagonistov demokracie, čo hádžu a budú hádzať kamene na Jozefa Tisu a štát, ktorému bol prezidentom. Ktorí nevidia brvno vo vlastnom oku, ani špinu vo vlastných radoch, ale o to zápalnejšie vyhlasujú Dr. Tisu za vojnového zločinca a obviňujú ho z činov, prečinov a zločinov, aké sa môžu zrodiť len v neinformovanej a ideologickými predsudkami pomútenej hlave. F. Vnuk
A tieto slová sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na všetkých tých rozhnevaných protagonistov demokracie, čo hádžu a budú hádzať kamene na Jozefa Tisu a štát, ktorému bol prezidentom. Ktorí nevidia brvno vo vlastnom oku, ani špinu vo vlastných radoch, ale o to zápalnejšie vyhlasujú Dr. Tisu za vojnového zločinca a obviňujú ho z činov, prečinov a zločinov, aké sa môžu zrodiť len v neinformovanej a ideologickými predsudkami pomútenej hlave. F. Vnuk