V. Soloviev: Rusko a všeobecná Cirkev, SSV 1947
- ruský filozof Vladimír Solovjov o byzantských herézach (ktoré tu evidentne stále kvitnú v nových inkarnáciách), s.59-81

III. BYZANTSKY ŠTÁT — HERÉZY — »PRAVOSLÁVNY« BYZANTINIZMUS

Byzantské pretvorenie rímskej ríše, slávnostne začaté Konštantínom Veľkým, v ktorom pokračoval Teodózius a ktoré upevnil Justinián, dalo vznik kresťanskému štátu len podľa mena. Zákony, ustanovizne a časť verejných mravov — všetko to podržalo si určité znaky starého pohanstva.

Otroctvo trvalo dlho ďalej ako zákonitá ustanovizeň a pomsta za zločiny (najmä zločiny politické) vykonávala sa podľa práva s rafinovanou ukrutnosťou. Táto protiva medzi vyznávaným kresťanstvom a praktikovaným kanibalstvom sa veľmi dobre zosobňuje v zakladateľovi úpadkového cisárstva Konštantínovi, ktorý úprimne veril v kresťanského Boha, preukazoval úctu biskupom a rokoval s nimi o Trojici a pritom bez výčitiek svedomia vykonával právo pohanského manžela a otca a vydal na smrť Faustu a Krispa.

Ale tak zjavné protirečenie medzi vierou a životom nemohlo trvať dlho bez toho, že by nevznikly pokusy o vyrovnanie. Byzantská ríša namiesto toho, aby obetovala pohanskú skutočnosť, pokúsila sa, aby sa ospravedlnila, narušiť čistotu kresťanskej idey. Tento kompromis medzi pravdou a bludom je vlastnou podstatou všetkých heréz, ktoré — súc niekedy vynájdené a vždycky, okrem niekoľko výnimiek, podporované cisárskou mocou — sužovaly kresťanstvo od IV. do IX. storočia.

Základnou pravdou, specifickou ideou kresťanstva je dokonalé sjednotenie božského a ľudského prvku, ktoré sa individuálne dokonalo v Kristovi a sociálne sa dokonáva v kresťanskom človečenstve, kde božský prvok je zastúpený Cirkvou (sústredenou v najvyššom pontifikáte) a prvok ľudský štátom. Tento vnútorný vzťah medzi štátom a Cirkvou predpokladá prvenstvo Cirkvi, pretože prvok božský je prednejší a vyšší než prvok ľudský. Heréza napadla práve dokonalú jednotu božského a ľudského prvku v Ježišovi Kristovi, aby v základe preťala organické spojenie Cirkvi so štátom a štátu udelila úplnú nezávislosť. Teraz vidíme, prečo cisári Druhého Ríma, ktorým záležalo na zachovaní absolutizmu pohanského štátu v kresťanstve, tak žičili všetkým herézam, ktoré boly iba mnohorakými variáciami jednej témy:

— Ježiš Kristus nie je pravým Synom Božím, spolupodstatným s Otcom; Boh sa nevtelil; príroda a ľudstvo zostávajú oddelené od Božstva, nie sú s ním spojené; nasledovne ľudský štát môže si plným právom podržať svoju absolútnu nezávislosť a supremáciu — to bol dostatočný dôvod pre Konštancia alebo pre Valenta, aby sympatizovali s ariánstvom.

— Ľudská prirodzenosť Ježiša Krista je osebe úplnou osobou a je len vzťahom spojená s božským Slovom; praktický záver z toho: ľudský štát je úplné a absolútne teleso, ktoré je len vo vonkajšom vzťahu s náboženstvom. — To je podstata herézy nestoriánskej a je dobre vidieť, prečo ju cisár Teodózius II., keď sa zjavila, vzal pod svoju ochranu a robil všetko možné, aby ju udržal.

— Ľudská prirodzenosť Ježiša Krista je pohltená jeho božstvom, to je heréza, ktorá je zdanlivo pravým opakom predchádzajúcej. Ale predsa nie je tak: ak premisa je iná, záver je ten istý. Keďže ľudská prirodzenosť Kristova nejestvuje, vtelenie je iba skutkom minulosti, príroda a ľudské pokolenie zostávajú vonkoncom mimo Božstva. Kristus vzal so sebou do neba všetko, čo bolo jeho, a zem ponechal cisárovi. S presným pudom ten istý Teodózius, nepozastavujúc sa nad zdanlivým protirečením, preniesol celú svoju priazeň s premoženého nestoriánstva na rodiaci sa monofyzitizmus, ktorý nanútil formálne prijať na takmer všeobecnom sneme (Efezské lotrovstvo). A keď autorita veľkého pápeža prevážila autoritu bludárskeho snemu, cisári, viac-menej huckaní gréckou hierarchiou, neprestajne sa pokúšali o nové kompromisy. Po Hénotiku cisára Zenóna (príčina prvej dlhšej roztržky medzi Východom a Západom, schizmy Akáciovej), po zradných podnikoch Justiniána a Teodory nasledovala nová cisárska heréza, monoteletizmus. V Bohočlovekovi niet ľudskej vôle ani ľudskej činnosti, jeho človečenstvo je číro pasívne, výlučne určované absolútnou skutočnosťou jeho božstva. To je popretie ľudskej slobody a ľudskej energie, to je fatalizmus a kvietizmus. Človečenstvo nemá čo robiť v diele svojej spásy, len Boh je činný. Celou povinnosťou kresťana je trpne sa poddať božskej skutočnosti, predstavovanej v duchovných veciach nehybnou Cirkvou a v časných veciach posvätnou mocou božského Augusta. Monoteletský blud, podporovaný viac než päťdesiat rokov cisárstvom a celou východnou hierarchiou, s výnimkou niekoľko mníchov, ktorí museli hľadať útočište v Ríme, bol premožený v Carihrade (roku 680) len preto, aby skoro postúpil miesto novému cisárskemu kompromisu medzi kresťanskou pravdou a protikresťanstvom.

Syntetické sjednotenie Stvoriteľa so stvorením sa v kresťanstve nezastavuje pri rozumovom bytí človeka, ale objíma tiež jeho bytie telesné a prostredníctvom tohto bytia hmotnú prírodu celého vesmíru. Bludársky kompromis sa márne pokúšal vytrhnúť (v zásade) z bohoľudskej jednoty najprv 1. samu podstatu ľudskej bytosti, vyhlasujúc ju hneď za vonkoncom oddelenú od Božstva (v nestoriánstve), hneď dávajúc jej v ňom úplne zmiznúť (v monofyzitizme); potom 2. ľudskú vôľu a činnosť, rozumové bytie človeka, pohlcujúc ho v božskej činnosti (monoteletizmus); potom zostávala iba 3. telesnosť, vonkajšie bytie človeka a prostredníctvom jeho celá príroda. Popierať pre hmotný a smyslový svet každú možnosť vykúpenia, posvätenia a sjednotenia s Bohom — v tom spočíva základná myšlienka herézy obrazoboreckej, ikonoklazmu.

Ježiš Kristus, vzkriesený v tele, ukázal, že telesné jestvovanie nie je vylúčené z bohoľudského sjednotenia a že vonkajšia a smyslová predmetnosť môže a má sa stať ozajstným nástrojom a viditeľným obrazom božskej sily. Odtiaľ úcta svätých obrazov, odtiaľ zákonitá viera v zázraky, hmotne podmienené týmito posvätnými predmetmi. Takto byzantskí cisári, bojujúc proti Obrazom, nenapádali voľajakú náboženskú obyčaj, jednoduchú kultovú podrobnosť, lež nevyhnutné a nekonečne dôležité užitie samej kresťanskej pravdy. Tvrdiť, že Božstvo nemôže mať smyslový výraz, vonkajší prejav, že božská sila nemôže užívať pre svoju činnosť viditeľné a obrazné prostriedky, znamená uberať božskému vteleniu celú jeho vecnú skutočnosť. To bolo viac ako pokonanie, to bolo potlačenie kresťanstva. Ako v predchádzajúcich bludoch pod vonkajškom čisto bohosloveckého sporu skrývala sa vážna sociálna a politická otázka, tak i obrazoborecké hnutie chcelo pod zámienkou obradovej reformy otriasť spoločenským organizmom kresťanstva. Hmotné uskutočnenie božského prvku, znázornené v kultovej oblasti svätými obrazmi a ostatkami, je v oblasti spoločenskej predstavované ustanovizňou. V kresťanskej Cirkvi je hmotne pevný bod, stred vonkajšej a viditeľnej jednoty — obraz a nástroj božskej moci. Rímska apoštolská Stolica — táto zázračná ikona všeobecného kresťanstva — bola priamo zatiahnutá do obrazoboreckého boja, pretože všetky bludy nakoniec popieraly skutočnosť božského vtelenia, ktorého pokračovanie v sociálnom a politickom poriadku predstavoval Rím. A dejiny nám naozaj ukazujú, že všetky herézy, ktoré boly činne podporované alebo trpne prijímané väčšinou gréckeho duchovenstva, nachádzaly neprekonateľnú prekážku v rímskej Cirkvi a rozbily sa o túto evanjeliovú skalu. To bol najmä prípad herézy obrazoborectva, ktorá popierajúc každú vonkajšiu formu božského prvku vo svete, priamo napádala Stolicu svätého Petra v jej smysle jestvovania ako objektívneho a vecného stredobodu viditeľnej Cirkvi.

Pseudokresťanská byzantská ríša musela sa dať do rozhodného zápasu s pravoverným pápežstvom, ktoré bolo nielen neomylným strážcom kresťanskej pravdy, ale aj prvým jej uskutočnením v súbornom živote pokolenia ľudského. Keď čítame dojímavé listy pápeža Gregora II. barbarskému Izaurovcovi, cítime, že tam išlo o samé jestvovanie kresťanstva. Výsledok boja nemohol byť pochybný. Posledná z cisárskych heréz skončila sa ako predchádzajúce a s ňou sa definitívne zatvoril kruh teoretických alebo dogmatických pokonaní medzi kresťanskou pravdou a pohanským princípom, o ktoré sa pokúšali Konštantínovi nástupcovia. Za érou cisárskych heréz nasledoval vývoj »pravoslávneho« byzantinizmu. Aby sme dobre chápali túto novú fázu protikresťanského ducha, načim sa vrátiť k jej prameňom v predchádzajúcej perióde.

V celých dejinách veľkých východných heréz po päť storočí, od Aria po posledných obrazoborcov, sa vo východnej ríši a cirkvi nezmeniteľne stretávame s troma hlavnými stranami, ktorých víťazstvá a nasledujúce porážky tvoria tkanivo tohto zaujímavého vývinu. Na prvom mieste vidíme stranníkov formálnych bludov, ktoré pravidelne vyvolával a podporoval cisársky dvor. Vo veci náboženskej idey predstavovali reakciu východného pohanstva proti kresťanskej pravde; vo veci idey politickej boli vyhlásenými nepriateľmi nezávislej cirkevnej vlády, založenej Ježišom Kristom a predstavovanej rímskou apoštolskou Stolicou: začínali tým, že cisárovi, ktorý ich chránil, priznali neobmedzenú moc nielen vo správe Cirkvi, ale aj v otázkach dogmatických; a keď cisár, donútený väčšinou pravoverného národa a zo strachu, aby pápežovi nehnal vodu na mlyn, nakoniec zradil svoje vlastné kreatúry, vodcovia bludárskej strany hľadali inde pevnejšiu oporu tým, že využívali partikularistické a polopohanské sklony rôznych národov, oslobodených zpod rímskeho jarma, alebo usilujúcich sa o toto oslobodenie. Tak ariánstvo — cisárske náboženstvo za Konštancia a Valenta, ale ich nástupcami opustené — po stáročia ovládalo Gótov a Langobardov; tak nestoriánstvo, zradené svojím ochrancom Teodóziom II., bolo istý čas prijímané východnými Sýrmi; a monfyzitizmus, vypudený z Byzantska proti všetkému úsiliu cisárov, stal sa definitívne národným náboženstvom Egypta, Abesínska a Arménska.

Na opačnom póle tejto heretickej strany, trojako protikresťanskej — vo svojich náboženských ideách, vo svojom sekularizme a vo svojom nacionalizme — nachádzame vonkoncom ortodoxnú a katolícku stranu, ktorá hájila čistú ideu kresťanstva proti všetkým pohanským kompromisom, a slobodnú a všeobecnú cirkevnú vládu proti všetkým úkladom cézaropapizmu a snahám národného partikularizmu. Táto strana nemala medzi svojimi priaznivcami pozemské mocnosti, medzi vysokým klérom mala len ojedinelých predstaviteľov; ale opierala sa o najväčšiu náboženskú moc oných čias — mníchov a tiež o prostú vieru masy veriacich (aspoň v stredných častiach byzantskej ríše). A potom títo katolícki pravoslávni nachádzali a uznávali v ústrednej Stolici svätého Petra mocné paládium pravdy a náboženskej slobody. Aby sme vystihli mravnú cenu a cirkevný význam tejto strany, postačí povedať, že to bola strana svätého Atanáza Veľkého, svätého Jána Zlatoústeho, svätého Flaviána, svätého Maxima Vyznavača, svätého Teodora Studitu.

Ale osudy kresťanského Východu neurčila na dlhé storočia ani strana otvorene heretická, ani strana Skutočne ortodoxná. Rozhodujúcu úlohu v týchto dejinách hrala tretia strana, ktorú, hoci zaujímala prostrednícke miesto medzi dvoma ostatnými stranami, neoddeľovaly od nich len jednoduché odtienky, ale ktorá mala celkom určitý smer a išla za hlboko premyslenou politikou. Veľká väčšina vysokého gréckeho duchovenstva prináležala k tejto strane, ktorú môžeme nazvať poloortodoxnou alebo skôr ortodoxno-protikatolíckou. Buď z teoretického presvedčenia, buď z rutinovaného citu, z náklonnosti k spoločnej tradícii týmto kňazom záležalo mnoho na ortodoxnej dogme. Nemali v zásade nič proti jednote všeobecnej Cirkvi, ale len pod podmienkou, že stredobod tejto jednoty je u nich; a keďže vo skutočnosti stredobod tejto jednoty bol inde, chceli byť radšej Grékmi než kresťanmi a prijali radšej Cirkev rozdelenú než Cirkev sjednotenú mocou, ktorá v ich očiach bola cudzou a nepriateľskou ich národnosti. Ako kresťania nemohli byť cézaropapistami v zásade, ale ako grécki vlastenci predovšetkým dávali prednosť byzantskému cézaropapizmu pred rímskym pápežstvom. Ich veľkým nešťastím bolo, že grécki samovládcovia sa vyznačovali väčšinou ako bludári alebo aj ako hereziarchovia; a ešte neznesiteľnejšie bolo podľa nich to, že zriedkavé chvíle, keď cisári brali pravoslavie pod svoju ochranu, boly práve chvíle, keď cisárstvo a pápežstvo boly v shode. Pomútiť túto shodu, cisárov pritiahnuť k pravoslaviu a celkom ich odvrátiť od katolicizmu bolo hlavným cieľom gréckej hierarchie. Pre tento účel grécka hierarchia bola napriek svojmu úprimnému pravoslaviu hotová na obete aj vo veciach dogmatických.

Formálny a logický blud sa protivil týmto zbožným osobnostiam, no nepozerali na to tak presne, keď im božský augustus chcel podať ortodoxnú dogmu, trochu upravenú podľa svojho spôsobu. Radšej chceli dostať z rúk gréckeho cisára formulu pokazenú alebo neúplnú než prijať čistú a úplnú pravdu od pápeža: Hénotikon cisára Zenóna v ich očiach výhodne nahradzovalo dogmatický list svätého Lea Veľkého. V šiestich alebo siedmich nasledujúcich epizódach, ktoré nám podávajú dejiny východných bludov, spôsob správania, ktorého sa držala lžipravoslávna strana, bol vždy ten istý. Zpočiatku, keď sa víťazná heréza násilne uplatňovala, títo múdri ľudia, ktorí mali výslovný odpor proti mučeníctvu, sa podrobovali, hoci nevoľky. Zásluhou ich trpného súhlasu mohli bludári usporiadať tak početné všeobecné shromaždenia, ako boly všeobecné snemy. No keď krv vyznavačov, vernosť ľudových vrstiev a hroziaca autorita rímskeho veľkňaza donútily cisársku moc, aby zanechala stranu bludu, nedobrovoľní bludári sa v masách vracali k ortodoxii a ako robotníci poslednej hodiny dostávali hojnú mzdu. Hrdinskí vyznavači zriedka prežili prenasledovania, no títo opatrní sa tešili z víťazstva pravdy. Tvorili na ortodoxných snemoch väčšinu, ako ju predtým tvorili na bludárskych snemíkoch. A keď svoj súhlas nemohli odoprieť zástupcom pápeža, ktorý im posielal presnú a definitívnu formulu ortodoxnej dogmy, keď dokonca v prvej chvíli vyslovovali s oduševnením viac-menej úprimným svoj súhlas, zrejmý triumf pápežstva ich znova privádzal k ich prevládajúcemu citu, žiarlivej nenávisti k apoštolskej Stolici. Vtedy sa používaly všetky úsilia húževnatej vôle a všetky vynálezy chytráckeho ducha, aby vyvážily úspech pápežstva, aby ho pozbavily jeho zákonitého vplyvu, aby proti nemu postavily uchvátenú a umelú moc. Pápež im preukázal služby proti heréze, no keď blud bol už raz premožený, nebolo azda možné obísť sa bez pápeža? Nemohol by patriarcha Nového Ríma nahradiť patriarchu Starého? Tak po každom triumfe ortodoxie, ktorý bol aj triumfom pápežstva, nezmeniteľne nasledovala v Byzantsku protikatolícka reakcia, ktorá so sebou strhovala aj pravoslávnych dobrej vôle, no málo prezieravých.

Táto partikularistická reakcia trvala tak dlho, kým neprišla nová heréza, viac-menej cisárska, aby zmiatla ortodoxné svedomia a pripomenula im užitočnosť učiteľského úradu naozaj cirkevného.

Keď oficiálne ariánstvo po päťdesiatich rokoch vlády vo východnej ríši stroskotalo so svojimi pokusmi zaplaviť západnú cirkev a keď jeden Španiel s požehnaním veľkňazov rímskeho a milánskeho prišiel do Carihradu obnoviť ortodoxiu, tu prevládajúca úloha, akú hralo pápežstvo vo veľkom boji a v konečnom slávnom víťazstve pravej trojičnej dogmy, bez meškania vyvolala žiarlivosť opatrných gréckych hierarchov, ktorí za Konštancia a Valenta boli semiariánmi a za Teodózia sa stali celkom ortodoxnými. Keď sa (roku 380) sišli na shromaždení, ktoré jeden veľký svätec oných čias [Svätý Gregor Bohoslovec.] charakterizoval slovami až príliš známymi, sami sa ustavili vo všeobecný snem — ako keby celé západné kresťanstvo nejestvovalo — svojvoľne nahradili nicejský symbol — tento spoločný prápor všeobecnej ortodoxie ako na Východe tak na Západe — novou formulou pôvodu výlučne východného; svoje protikánonické dielo korunovali tým, že carihradskému biskupovi, ktorý bol len sufragánom heraklejského arcibiskupa, udelili hodnosť prvého patriarchu východnej cirkvi na úkor apoštolských Stolíc alexandrijskej a antiochijskej, ktoré boly vo svojich právach potvrdené veľkým snemom nicejským. Ak by najvyšší veľkňazi boli všeobecne bývali tak ctibažnými, ako ich radi predstavujú, alebo lepšie, ak by im bola obrana ich zákonitých práv viac ležala na srdci ako zachovanie všeobecného pokoja, rozdelenie dvoch cirkví bolo by bývalo nevyhnuteľným už od roku 381. Ale veľkodušnosť a kresťanský duch pápeža Damasa vedely predísť túto pohromu. Berúc do úvahy, že carihradský symbol bol práve tak ortodoxný ako symbol nicejský a že doplnkový článok o Svätom Duchu mal svoje odôvodnenie, — v novej heréze pneumatomachov, ktorí popierali, že Duch vychádza z Otca a robili tak z tretej osoby len tvora Synovho, — pápež vo svojom mene a v mene celej latinskej cirkvi potvrdil dogmatický čin gréckeho snemu, ktorému tým udelil hodnotu pravého všeobecného snemu. Uzurpáciu patriarchátu carihradskou stolicou prešiel mlčaním.

[Nie je isté, kedy bol svolaný prvý carihradský snem, lebo svolávací dekrét cisára Teodózia sa nezachoval. Snem sám sa sišiel v máji 381. Porovnaj J. Hefele-Leclercq, Histoire des Conciles, sv. 2, časť 1, Paríž 1908, str. 3, pozn. 3. — »Slovami až príliš známymi« mieni Soloviev bezpochyby miesto v básni sv. Gregora O sebe samom, kde ostro charakterizuje nepriateľské stanovisko východných účastníkov snemu voči pokojamilovným snahám Egypťanov a Macedóncov, »proti ktorým stál ľud Východniarov, brúsiac, sťa diviaky, strašné zuby«. Migne, Patrologia Graeca, 37, stĺpec 1155. Porovnaj tiež Hefele-Leclercq, tamže, str. 7. pozn. 1. — J. M.]

Ešte väčšia než v ariánskych bojoch IV. storočia bola úloha pápežstva v nasledujúcom storočí v dejinách hlavných bludov kristologických. Väčšina gréckych biskupov (naša tretia strana) sa hanebne skompromitovala svojou trpnou účasťou na »Efezskom lotrovstve«, kde zástup ortodoxných biskupov nielen že musel byť svedkom úkladnej vraždy svätého Flaviána. ale musel ešte aj podpísať bludárske vyznanie viery. V protive s touto zločinnou slabosťou pápežstvo v osobe svätého Lea Veľkého sa ukázalo v celej svojej mravnej sile a vznešenosti. Početní grécki biskupi, ktorí mali účasť na Dioskorovom lotrovstve, museli v Chalcedóne pokorne prosiť za odpustenie vyslancov pápeža Lea, ktorý bol vyhlásený za božsky inšpirovanú hlavu všeobecnej Cirkvi. Taká pocta, vzdaná spravodlivosti a pravde, bola príliš silná pre mravnú prostrednosť týchto skazených hierarchov. Protikatolícka reakcia sa ihneď prejavila na samom chalcedónskom sneme. Keď s potleskom a oduševnením prijali pápežov dogmatický list ako »slovo samého blaženého apoštola Petra«, byzantskí biskupi sa pokúsili toto apoštolské slovo nahradiť dvojsmyselnou formulou, ktorá nechávala otvorenú bránu bludu.[Táto smutná epizóda je trochu zamaskovaná v aktoch snemu, ale vystupuje dokonale jasne vo vypravovaní cirkevného dejepisca Evagria.] A keď s tým nepochodili, preniesli svoju protikatolícku činnosť na iné pole, keď v nezákonnom zasadnutí vyhlásili právne prvenstvo cisárskeho patriarchu nad celým Východom a jeho rovnosť s pápežom. Ale tento akt, ktorý bol namierený proti najvyššiemu veľkňazovi, musel byť samými Grékmi pokorne predložený na schválenie samému pápežovi, ktorý ho úplne zrušil. Tak chalcedónsky snem zostal v dejinách ako skvelý triumf pápežstva. Strana protikatolíckych pravoslávnych nemohla sa smieriť s takým výsledkom. Reakcia bola tentoraz rozhodujúca a trvalá. Čistá ortodoxia bola príliš rímska, vyšlo sa v ústrety heréze. Patriarcha Akácius venoval svoju priazeň Henotiku cisára Zenóna — kompromisu s monofyzitizmom. Keď bol pápežom vyobcovaný, mal smutnú výsadu, že dal meno prvému formálnemu rozkolu medzi Východom a Západom. Ale hlavné okolnosti tejto protikatolíckej reakcie jej prekazily pretvoriť sa v definitívnu roztržku. Poloortodoxná strana utrpela v Akáciovej schizme na vážnosti pre ústupky, ktoré musela urobiť zjavnému bludu — ústupky, ktoré, hoci pobúrily náboženské svedomie veriacich, nijako neuspokojovaly nároky bludárov. Títo posmelení Henotikom, ktoré s opovrhnutím zamietli, vzbúrili celý Egypt a hrozili, že ho odlúčia od ríše. S druhej strany ortodoxní rehoľníci, roztrpčení zradou hierarchie, podnecovali nepokoje v Sýrii a Malej Ázii a v samom Carihrade zástup tlieskal mníchovi, ktorý na plášť schizmatického patriarchu zavesil exkomunikačnú bulu, vydanú pápežom.

Neshodovalo sa s dobrou politikou zostať pri takom stave vecí a na popud cisárskej vlády nástupcovia Akáciovi sa ukázali vždy smierlivejšími. Nakoniec bol za cisára Justína Starého uzavretý cirkevný mier v prospech a na česť pápežstva. Aby východní biskupi dokázali svoju pravovernosť a boli prijatí do cirkevného spoločenstva s rímskou Cirkvou, boli zaviazaní prijať a podpísať dogmatickú formulu pápeža Hormizdu, to jest implicite uznať najvyššiu učiteľskú autoritu apoštolskej Stolice.[Carihradský patriarcha Ján písal pápežovi: Prima salus est quia in Sede apostolica inviolabilis semper catholica custoditur religio. Labbe. Concil. VIII, 451—452.] Podrobenie sa gréckych hierarchov nebolo úprimné: snívali vždycky o dohode s monofyzitami proti Stolici svätého Petra. No ich tajné úskoky nezabránily nový prejav veľkňazskej moci (zaznamenaný v liturgických knihách gréckoruskej cirkvi), keď pápež svätý Agapét, ktorý prišiel do Carihradu z politických príčin, z vlastnej autority sosadil patriarchu, podozrivého z monofyzitizmu, nahradil ho ortodoxným a zaviazal všetkých gréckych biskupov znova podpísať Hormizdovu formulu. Medzitým Justiniánove zbrane dobývaly slávne víťazstvá v Afrike a v Itálii; Rím bol znovu odňatý Ostrogótom a pápež sa stal naozaj poddaným byzantského cisára. Za týchto okolností a pod vplyvom monofyzitských chúťok svojej manželky Justinián pozmenil svoje správanie voči hlave Cirkvi. Protikatolícka strana zdvihla hlavu a pápež Vigílius, uväznený v Carihrade, musel znášať všetky následky víťaznej reakcie. Najvyšší učiteľ Cirkvi zachoval si svoju ortodoxnosť, ale cítil sa hlboko pokoreným vo svojej hodnosti najvyššej hlavy cirkevnej vlády; a onedlho jeden carihradský biskup[Ján IV. (582—595), nazývaný tiež »Postník - Nesteutes«. Grécka cirkev slávi jeho pamiatku 2. septembra. — J. M.] sa cítil dosť silným, aby si neprávom osoboval názov ekumenického patriarchu. Tento biskup, pravoverný vo svojej viere, príkladný askéta vo svojom súkromnom živote, uskutočňoval ideál veľkej protikatolíckej strany. Ale nový nápad cisárskej obrazotvornosti stačil, aby rozptýlil preludy tejto nestálej ortodoxie. V predstave cisára Heraklia mal monoteletizmus, spojac všetkých ortodoxných s umiernenými monofyzitami, obnoviť pokoj ríše, upevniť grécke náboženstvo a s konečnou platnosťou ho oslobodiť od každého rímskeho vplyvu.

Vysoké duchovenstvo prijalo na celom Východe tieto názory bez výhrady. Patriarchálne stolice boly obsadené nepretržitými radmi viac-menej horlivých bludárov a monoteletizmus sa stal na pol storočia úradným náboženstvom celého gréckeho cisárstva, ako ním bolo za čias Konštanciových semiariánstvo. Hrdinskí borcovia ortodoxie, niekoľkí mnísi na čele so svätým Maximom Vyznavačom, uchýlili sa do Ríma. A ešte raz apoštol Peter utvrdil svojich bratov.

Dlhý rad pápežov od Severína až po Agatóna sa postavil cisárskemu bludu na neochvejný odpor; jeden z nich, svätý Martin, ktorého vojaci odtrhli od oltára a odvliekli ako zločinca z Ríma do Carihradu a odtiaľ na Krym, dal život za ortodoxnú vieru. Náboženská pravda a mravná sila nakoniec po päťdesiatich rokoch borby zvíťazily. Mocné cisárstvo so svojím svetárskym kňazstvom ešte raz kapitulovalo pred chudobným a bezbranným veľkňazom.

Na carihradskom sneme (šiestom všeobecnom) oslavovali rímsku apoštolskú Stolicu ako autoritu, ktorá zostala neprístupnou bludu; grécki biskupi zopakovali na adresu pápeža Agatóna nadšené volania, ktorými chalcedónski Otcovia kedysi pozdravovali svätého Lea Veľkého. Ale i tentoraz po chvíli oduševnenia onedlho nastúpila silná reakcia. Ak bohatieri ortodoxie, ako svätý Maxim Vyznavač, nenachádzali dosť silné slová, aby velebili dôstojnosť a zásluhy rímskej Stolice, protikatolícki pravoslávni, hoci využívali jej zásluhy, boli priveľa žiarliví na jej dôstojnosť, aby ju uznali ako hotový skutok. Uponížení a podráždení dlhým menoslovom bludárov a heréziarchov, ktorí poškvrnili carihradskú katedru a mali byť snemom vyobcovaní, grécki biskupi vynašli ako náhradu za to herézu pápeža Honória a túto bájku naložili dobrosrdečnosti rímskych vyslancov. Nespokojní s tým niekoľko rokov po sneme, sišli sa znova v Carihrade v cisárskom paláci (in Trullo) a pokúsili sa pomocou absurdných výmyslov dodať tomuto snemíku ekumenickú autoritu, predstavujúc ho, proti všetkej zrejmosti, hneď ako pokračovanie šiesteho snemu, hneď (taká je obvyklá dvojakosť lži) robiac z neho doslov piateho a šiesteho snemu pod podivným názvom quini-sexta. Účel týchto nesmyselných podvodov jasne vystupoval z istých kánonov, uverejnených trullskými Otcami, ktoré odsudzovaly viaceré disciplinárne a obradové zvyky rímskej Cirkvi. Tam bolo už predbežné ospravedlnenie rozkolu; no ak rozkol nevznikol už vtedy, dve storočia pred Fótiom, bolo to zásluhou obrazoboreckého cisára Lea Izaurského, ktorý čoskoro pomiatol umelé plány protikatolíckych pravoslávnych.

Obrazoborectvo bolo najprudšou, ale aj poslednou cisárskou herézou. Ňou boly vyčerpané všetky nepriame a maskované popierania kresťanskej idey. Po odsúdení obrazoborectva základná ortodoxná dogma (dokonalé sjednotenie Stvoriteľa so stvorením) bola vymedzená vo všetkých svojich častiach a stávala sa hotovým skutkom. Ale siedmy všeobecný snem (roku 787), ktorý dokonal toto dielo, bol shromaždený pod ochranou pápeža Hadriána I. a prijal za pravidlo svojich rozhodnutí dogmatický list tohto veľkňaza. To bol ešte tiež triumf pápežstva; nemohol to teda byť »triumf ortodoxie«. Triumf ortodoxie bol odložený na polstoročie neskoršie, keď sa po pomerne slabej obrazoboreckej reakcii (arménskej dynastie) strane protikatolíckych pravoslávnych podarilo roku 842 premôcť bez pápežovej pomoci posledné zvyšky cisárskej herézy a zahrnúť ju so všetkými ostatnými do jednej spoločnej kliatby.[Pamiatka tohto činu je zvečnená sviatkom, ktorý nesie meno »triumf pravoslavia« — a vtedy sa opakuje kliatba z roku 842.] Byzantské pravoslavie mohlo roku 842 naozaj triumfovať: jeho svetlo a sláva veľký Fótios už sa objavoval na dvore zbožnej cisárovnej Teodory (tej, ktorá dala povraždiť stotisíc pauliciánskych kacírov), aby onedlho prešiel na trón ekumenických patriarchov.

Rozkol, začatý Fótiom (867) a dokonaný Michalom Kerulláriom (1054), bol vnútorne sviazaný s »triumfom ortodoxie« a úplne uskutočňoval ideál, o ktorom od IV. storočia snila strana protikatolíckych pravoslávnych. Keď bola pravá dogma s konečnou platnosťou ustanovená, všetky herézy nenávratne odsúdené a keď sa pápež stal neužitočným, ostávalo iba korunovať dielo formálnym odlúčením sa od Ríma. Toto riešenie tiež najlepšie zodpovedalo byzantským cisárom, ktorí konečne pochopili, že nestojí za námahu dogmatickými pokonaniami medzi kresťanstvom a pohanstvom dráždiť náboženskú citlivosť poddaných a vrhať ich do náručia pápežstva, keď celkom dobre možno prísnu teoretickú ortodoxiu smieriť s politickým a spoločenským čisto pohanským stavom. Veľmi významná a málo povšimnutá skutočnosť: od roku 842 nebolo v Carihrade ani jedného cisára, ktorý by bol kacírom, alebo heréziarchom, a svornosť medzi gréckou cirkvou a gréckym štátom nebola ani raz vážne porušená. Tieto dve moci si porozumely a podaly si ruku; boly sviazané spolu spoločnou ideou: popretím kresťanstva ako sociálnej sily, ako hybného princípu dejinného pokroku. Cisári prijali navždy ortodoxiu ako abstraktnú dogmu a pravoslávni hierarchovia požehnali in saecula saeculorum pohanstvo verejného života. A pretože sine sanguine nullum pactum, veľkolepá hekatomba stotisíc pauliciánov spečatila smluvu úpadkového cisárstva s úpadkovou cirkvou.

Táto byzantská takzvaná ortodoxia bola v skutočnosti len zpiatočnou herézou. Pravou ústrednou dogmou kresťanstva je vnútorné a úplné sjednotenie božského a ľudského prvku bez smiešania a bez rozdelenia. Nevyhnutným následkom tejto pravdy je (aby sme sa obmedzili iba na praktickú oblasť ľudského jestvovania) preporodenie sociálneho a politického života v duchu evanjelia, pokresťančený štát a spoločnosť. Namiesto tohto syntetického a organického sjednotenia božského a ľudského prvku sa v spôsobe postupovania tieto dva prvky miešaly, rozdeľovaly, navzájom pohlcovaly a potlačovaly. Najprv sa miešal božský a ľudský prvok v posvätnom cisárovom veličenstve. Ako Kristus v zmätenej idei ariánov bol bytosťou hybridnou, viac než človek a menej než Boh, taktiež cézaropapizmus, — tento politický arianizmus — miatol bez sjednotenia časnú moc a moc duchovnú a zo samovládcu robil viac než hlavu štátu, nemôžúc z neho urobiť pravú hlavu cirkvi.

Náboženskú spoločnosť oddelili od spoločnosti svetskej, vypovedajúc ju do monastierov a fórum ponechávajúc pohanským zákonom a vášniam. Nestoriánsky dualizmus, odsúdený v teologii, sa stal dokonca základom byzantského života. S jednej strany zmenšili náboženský ideál na číre nazeranie, to jest na pohltenie ľudského ducha v božstve — ideál zrejme monofyzitský. A mravnému životu vzali činnú silu tým, že mu ako najvyšší ideál naložili slepú poddanosť moci, trpnú poslušnosť, kvietizmus, to jest zapretie ľudskej vôle a energie — herézu monoteletskú. Napokon v prepiatom asketizme sa pokúsili potlačiť telesnú prirodzenosť, rozbiť živý obraz božského vtelenia — čo bolo neuvedomelým, ale logickým užitím obrazoboreckého kacírstva.

IV. ISLAM

Toto hlboké protirečenie medzi vyznávanou ortodoxiou a praktikovanou herézou bolo pre byzantskú ríšu princípom smrti. Tu je pravá príčina jej pádu. Bolo spravodlivé, aby zahynula, a bolo tiež spravodlivé, aby zahynula od islamu. Islam je dôsledný a úprimný byzantinizmus, pozbavený každého vnútorného protirečenia. Je to otvorená a úplná reakcia východného ducha proti kresťanstvu, je to systém, kde sa dogma vnútorne viaže so zákonom života, kde osobné presvedčenie je v dokonalej shode so spoločenským a politickým stavom.

Vieme, že protikresťanské hnutie, ktoré sa prejavovalo v cisárskych kacírstvach, v VII. a VIII. storočí, vyústilo v dve náuky, z ktorých jedna (monoteletská) nepriamo popierala ľudskú slobodu a druhá (obrazoborecká) implicite zamietala božskú fenomenalitu. Priame a výslovné zdôraznenie týchto dvoch bludov ustavilo náboženskú podstatu islamu, ktorý v človekovi vidí konečnú formu bez všetkej slobody a v Bohu nekonečnú slobodu bez všetkej formy. Keďže Boh a človek tak pevne stoja na dvoch protivných póloch jestvovania, niet už medzi nimi synovstva, každé sostupné realizovanie božského a každé stúpavé preduchovnenie ľudského sveta sú vylúčené. Náboženstvo sa zmenšuje na číro vonkajší pomer medzi všemohúcim Stvoriteľom a medzi tvorom, pozbaveným každej slobody, ktorý je viazaný svojmu pánovi len prostým úkonom slepej oddanosti (to je smysel arabského slova islam). Tento úkon oddanosti, vyjadrený krátkou modlitebnou formulkou, ktorú načim nezmeniteľne opakovať každý deň v istých hodinách, je náboženským základom východného ducha, ktorý vyriekol svoje posledné slovo ústami Mohameda. Tejto prostote náboženskej myšlienky zodpovedá nie menej jednoduché poňatie spoločenského a politického problému: človek a ľudstvo nemajú robiť podstatné pokroky; pre jednotlivca — a tým menej pre spoločnosť — niet mravného preporodenia; všetko je snížené na úroveň číro prírodného jestvovania; ideál sa zmenšuje na mieru, ktorá mu zaisťuje bezodkladné uskutočnenie. Moslimská spoločnosť nemohla mať iný cieľ ako rozpínavosť svojej hmotnej sily a užívanie zemského dobra. Šíriť islam zbraňami a spravovať veriacich absolútnou mocou a podľa pravidiel elementárnej spravodlivosti, ustanovených v Koráne — to je celá úloha moslimského štátu, ktorú by bolo veľmi ťažké nevyplniť s úspechom. Nehľadiac na sklon k slovnej lži, ktorý majú všetci orientálci ako jednotlivci, dokonalá shoda medzi vierou a ustanovizňami dáva celému moslimskému životu vzhľad pravdy a poctivosti, čo kresťanský svet nemohol nikdy dosiahnuť. Kresťanstvo vo svojom celku je bezpochyby na ceste pokroku a vývoja; a samá výška jeho ideálu nedovoľuje ho posudzovať s konečnou platnosťou podľa jeho rozličných stavov minulých a prítomných. No byzantinizmus, ktorý bol zásadne nepriateľský kresťanskému pokroku, ktorý chcel celé náboženstvo sviesť na hotový skutok, na dogmatickú formulku a liturgickú ceremóniu — toto protikresťanstvo, skrývané pod ortodoxnou maskou, muselo vo svojej mravnej bezmocnosti podľahnúť otvorenému a dôslednému protikresťanstvu islamu. Je zaujímavé, že nové náboženstvo so svojou fatalistickou dogmou sa zjavilo práve vo chvíli, keď cisár Heraklius vynachádzal monoteletskú herézu, to jest maskované popretie ľudskej slobody a energie. Týmto umelým kúskom chceli upevniť úradné náboženstvo, priviesť k jednote Egypt a Malú Áziu. Ale Egypt a Malá Ázia daly prednosť arabskému tvrdeniu pred byzantským pomocným prostriedkom. Ak by sme nebrali do úvahy dlhú protikresťanskú prácu úpadkového cisárstva, nič by nebolo viac prekvapujúce, ako ľahkosť a rýchlosť moslimského výboja. Postačilo päť rokov, aby tri veľké patriarcháty východnej cirkvi boly privedené k archeologickému jestvovaniu. Nebolo treba získavať obrátenia, načim bolo len roztrhnúť starý závoj.

Dejiny súdily a odsúdily úpadkové cisárstvo. Ono nielen že nevedelo vyplniť svoje poslanie — založiť kresťanský štát, — ale aj pracovalo, aby sa historické dielo Ježiša Krista zvrhlo. Keď sa mu nepodarilo sfalšovať ortodoxnú dogmu, priviedlo ju k mŕtvej litere; chcelo od základu podkopať budovu cirkevného pokoja tým, že napadlo ústrednú vládu všeobecnej Cirkvi; vo verejnom živote nahradilo zákon evanjelia tradíciami pohanského štátu. Byzantínci sa domnievali, že k tomu, aby niekto bol dobrým kresťanom, postačí zachovávať dogmy a posvätné obrady ortodoxie a nestarať sa pritom o pokresťančenie spoločenského a politického života:
pokladali za dovolené a chválitebné uzavrieť kresťanstvo do chrámu a verejné námestie ponechať pohanským zásadám. Nemuseli nariekať na svoj osud. Mali to, čo chceli: dogma a obrad im zostaly a len spoločenská a politická moc sa dostala do rúk moslimov — zákonitých dedičov pohanstva.