Svätá ...F R A N T I Š K A ...R Í M S K A....manželka,vdova,reholníčka,patrónka Ríma-sviatok 9.marec
Dramatické osudy mladej Františky /Francesca/ na ceste za božím hlasom a volaním...Ako 13 ročné dievča ju rodičia prinútili k sobášu s mladým,krásnym,vznešeným veliteľom pápežskej ochrannej gardy Lorenzom,ktorý bol veľmi zaľúbený do mladučkého,krásneho dievčaťa ...len 13 ročnej Františky...v tých časoch bolo bežné,že manželstvo uzavierali ešte deti...
Františka bola zbožne a cnostne vychovaná...ale už ako dieťa prejavovala veľkú lásku ku Ježišovi a túžila sa mu zasvätiť ako panna v kláštore...Ale jej rodičia boli proti...a tak sa museli podvoliť ich vôli a vydať za fešného krásavca Lorenza,vojaka s citlivým a láskavým srdcom...ktorým si dobyl aj tajomné,tiché srdce mladučkého dievčatka-13 ročnej Francesci...
Na jej cestách za chudobnými a na pútiach ju sprevádzal anjel,ktorý ju chránil...
Jej novo založená rehoľa mala základ pravidlá sv.Benedikta...a boli nazývané aj Oblátky sv.Benedikta...R.1440 zase sa rozšíril mor a syn Františky ťažko ochorel,odišla ho opatrovať a sama sa nakazila morom a náhle umrela len ako 56 ročná -9.marca 1440...Za svoju charitu a pomoc núdznym v Ríme bola vyhlásená za patrónku mesta Ríma.
Je vzorom zbožnej milujúcej manželky a láskavej matky...
Svätá Františka Rímska, zvaná tiež „Coecolella“ je považovaná za patrónku Ríma a od roku 1925 je aj patrónkou automobilistov.
Dátum a miesto narodenia: 1384, Rím, Taliansko
Dátum úmrtia: 9. marca 1440, Rím, Taliansko
Knihy : Nepublikované pokusy pre Francesca Bussa dei Ponziani (Santa Francesca Romana) 1440-1453 , VIAC
Rodičia: Iacobella dei Roffredeschi, Paolo Bussa de' Leoni
Patrónkou : vodičov automobilov
Sviatok : 9. marca
Svätá Františka Rímska , zvaná tiež „Coecolella“ (? 1384 , Rím – 9. marca 1440 , Rím) je považovaná za patrónku Ríma a od roku 1925 je aj patrónkou automobilistov .
Život
Františka Rímska (vlastným menom Francesca Bussa de' Leonori) pochádzala zo vznešenej a zámožnej rodiny. Vo veku 11 rokov sa rozhodla, že vstúpi do kláštora, ale počas dvoch rokov jej rodičia vydali za veliteľa pápežského vojska Lorenza Ponziano (alebo de Ponziani).
Manželstvo bolo šťastné, pretože Lorenzo svoju ženu veľmi miloval, rešpektoval jej zbožnosť a aj ona mu bola láskavou a vzornou manželkou. Údaje o počte ich detí sa líšia, ale mali najmenej štyri, z ktorých dve zomreli, zrejme pri morových epidémiách.
Snáď pod vplyvom uzdravenia z veľmi ťažkej choroby, ktorá ju postihla skoro po svadbe, sa začala zaujímať o osudy chudobných a chorých. Spolu so svojou sestrou navštevovala nemocnice a všetok voľný čas aj finančné prostriedky venovala na pomoc trpiacim.
Franceska navštívila Assisi a po svojom návrate ( 15. augusta 1425 ) založila skupinu pani a dievčat z dobrých rodín, ktoré sa vzdali života v prepychu a rozhodli sa slúžiť chudobným a chorým podľa regulí tretieho rádu sv. Benedikta . Spočiatku ženy zostávali vo svojich rodinách, ale roku 1433 sa spojili k spoločnému životu v dome Tor de Specchi. Františka sa k nim pripojila až po smrti svojho manžela v roku 1437 a stala sa ich predstavenou. Členstvo v komunite bolo úplne voľné. Členky združenia neskladali rehoľné sľuby a mohli kedykoľvek vystúpiť a prípadne sa aj vydať, iba formálne boli pridružené k olivetánskej kongregácii a pôsobili pri chráme Santa Maria Nuova. Z tohto dôvodu sa im nehovorilo mníšky, ale oblátky. Nosili jednotný biely habitu , biely škapuliar a čierny závoj.
Kanonizovaná bola 29. mája 1608 pápežom Pavlom V. av nasledujúcich rokoch sa intenzívne pátralo po jej pozostatkoch. Tie boli nájdené 2. apríla roku 1638 a slávnostne znovu pochované 9. apríla 1649 . Chrám Santa Maria Nuova, ktorý sa nachádza nad Forum Romanum , je odvtedy známy ako chrám Santa Francesca Romana.
V roku 1925 ju pápež Pius XI. vyhlásil za patrónku automobilistov, pretože podľa legendy ju na nočných cestách za chorými sprevádzal anjel, ktorý ju svietil lampášom na cestu. Jej pamiatka sa uctieva 9. marca.
Sv. Františka Rímska
9. marca
Narodila sa v roku 1384 v Ríme, zomrela v roku 1440 v Ríme. Svätá Františka Rímska dostala od Boha nadprirodzený dar videní. Je známa svojimi víziami pekla. Snáď nikto v dejinách Cirkvi, žiaden iný mystik, nemal toľko detailných vízií pekla, ako svätá Františka.
Nasledujúci text je prevzatý od Rohrbachera, Všeobecné dejiny Katolíckej Cirkvi. Autor reprodukuje slová svätice týkajúce sa jednej z jej vízií pekla:
Kým jedna tretina anjelov zhrešila, ďalšie dve tretiny vytrvali v milosti. Jedna tretina z padlých anjelov je v pekle, kde mučí odsúdené duše. Títo diabli sú tí, ktorí slobodne nasledovali Lucifera a úmyselne sa vzbúrili proti Bohu. Nemôžu opustiť priepasť, iba ak by s tým súhlasil Boh, keď sa niekedy rozhodne potrestať ľudské hriechy veľkou pohromou. To sú najhorší medzi diablami.
Kniežaťom a náčelníkom všetkých diablov je Lucifer, ktorý je uväznený na dne priepasti, kde trestá ostatných diablov a odsúdených mužov a ženy. Keďže spadol z najvyššieho miesta medzi anjelmi, serafínskeho chóru, stal sa najhorším diablom. Jeho charakteristickou neresťou je pýcha.
Pod ním a pod jeho priamym velením sú ďalšie tri kniežatá: Asmodeus, ktorý predstavuje neresť nečistoty a bol hlavou Cherubínov; Mamon, ktorý predstavuje neresť chamtivosti a bol prvý medzi Trónmi; Belzebub, ktorý predstavuje modlárstvo, čarodejníctvo a kúzla a bol náčelníkom Panstiev. Je nad všetkým, čo je temné a čo uvaľuje temnotu na rozumné stvorenia.
Boli anjeli, ktorí sa rozhodli nasledovať Lucifera so zvláštnou zlobou a z vlastnej iniciatívy. Títo šli s ním do pekla a sú ním trýznení, pretože je mocnejší ako oni, a pretože Božská spravodlivosť mu zverila úlohu trestať na večné veky tých, ktorých presvedčil, aby ho nasledovali vo vzbure.
Svätá Františka ďalej uvádza, že existujú traja hlavní démoni, ktorí sa riadia Luciferovými príkazmi. Prvý je Asmodeus, ktorý zastupuje hriechy tela; druhým je Mamon, predstaviteľ hriechu lakomstva, a potom Belzebub, predstaviteľ všetkých modlárstiev a temnoty.
Dvaja hlavní spurní anjeli – Lucifer a Asmodeus – sú anjeli pýchy a zmyselnosti. Podľa našej koncepcie dejín sú pýcha a zmyselnosť dvoma hybnými silami revolúcie. V istom zmysle to tento opis svätej Františky potvrdzuje. Títo anjeli sú v pekle a len niekedy im Boh dovolí opustiť priepasť a potrestať ľudstvo. Mám dojem, že v našej dobe sa otvorilo peklo a tí najhorší diabli sa na zemi snažia splniť zvláštnu úlohu zničenia Cirkvi, tak ako boli na zemi, pred dvoma tisícročiami, aby zabili nášho Pána Ježiša Krista. Viem, že Katolícka Cirkev je nezničiteľná, ale myslím si, že aj v dnešnej dobe sú tu preto, aby sa ju pokúsili zničiť.
Potom sú tu aj ďalší padlí anjeli. V prvej bitke si nechceli zvoliť medzi Bohom a Luciferom. Nevzbúrili sa priamo proti Bohu, ale ani jasne nepodporili Jeho vec. Zároveň sa ani priamo nepriklonili na stranu Lucifera. Zostali medzi, v neutrálnej polohe, čo ale znamenalo, že mali súcit so satanom. Z tohto dôvodu ich Boh odsúdil. Ale Božská spravodlivosť urobila ich trest menej strašný, ako u ostatných anjelov. Neboli uvrhnutí do pekla – sú vo vzduchu a na zemi. Po poslednom súde pôjdu do pekla, kde zostanú naveky. Preto v tomto období medzi svojím hriechom a posledným súdom unikajú z pekelného utrpenia.
Títo „prostrední“ anjeli sú rozdelení do dvoch druhov. Najprv sú to anjeli, ktorí obývajú vzduch a vytvárajú klimatické nepokoje, aby vystrašili ľudí na zemi. Potom, na zemi, sú anjeli, ktorí patria do rovnakého zboru, ako naši strážni anjeli. Spravidla robia opak toho, čo anjeli strážni, to znamená, že namiesto ochrany osôb sa ich snažia priviesť do nebezpečenstva hriechu. Medzi týmito dvoma druhmi anjelov prebieha neustály boj.
Z toho si môžeme zobrať dôležitú lekciu. Je potrebné si uvedomiť, aký malý je človek. Akí sme nepatrní v porovnaní s veľkosťou anjelskej prirodzenosti. Bola raz svätica, ktorá často vídavala svojho anjela strážneho, teda anjela z najnižšieho chóru v nebeskej hierarchii. No prvý raz, čo ho uvidela, bola jeho výzorom tak ohromená, že si myslela, že je to sám Boh. Spadla na zem, aby sa mu klaňala. Musel ju zastaviť a vysvetliť jej, kto je. To nám ukazuje nádheru jednoduchého anjela strážneho. Viete si teda predstaviť nádheru archanjela, ba čo viac, cherubínov alebo serafínov?
Ako malí sme zoči-voči tejto bitke medzi anjelmi, ktorá sa odohráva okolo nás všade a stále! Existujú anjeli, ktorí zostupujú z Neba s nejakým poslaním. Existujú diabli, ktorí vychádzajú z pekla a spôsobujú veľké škody. Existujú démoni, ktorí zamorujú vzduch, démoni, ktorí pracujú medzi ľuďmi. Naozaj sme v porovnaní s týmito mocnosťami veľmi, veľmi maličkí.
Aká je naša obrana proti všetkým úkladom a zlu, ktoré vyvolávajú títo diabli? Musíme si pripomenúť varovanie nášho Pána: buďte ostražití a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. A začiatkom tejto bdelosti je veriť v anjelskú prítomnosť, jej silu a neustále pôsobenie.
Jeden biskup ma raz naučil princíp, ktorý je v súčasnosti medzi teológmi všeobecne prijímaný. Je to tak, že pri každom prirodzenom pokušení, ktoré na človeka príde, diabol pridáva svoje pôsobenie k prirodzenej príčine, aby bolo pokušenie intenzívnejšie. Predpokladajme napríklad, že niektorého človeka niektorý z jeho blízkych niečím irituje alebo obťažuje. Toto malé pokušenie dostáva nový impulz od diabla, ktorý sa snaží zvýšiť prirodzené podráždenie a priviesť človeka k hriechu.
Sv. Františka Rimská.
Všemohúci Boh určil každému človeku istý stav, v ktorom, ak zachováva príkazy a sv. sviatosti horlive užíva, spasenia dojsť môže. Preto píše sv. Pavel k Efezským: «Prosím vás teda, ja väzeň v Pánu, aby ste chodili tak ako hodné je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.» A sv. Jakub apoštol napomína: «ak však dakomu z vás nedostáva sa múdrosti», (aby totiž uspokojil sa so svojím stavom) «nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva , a bude mu daná.»
Ale stav a povolanie samo v sebe nepostačuje ešte k tomu, človeka urobiť svätým, l ovšem, keď človek povinnosti tohto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivé koná, môže sa stať svätým. Hoci je panenstvo dokonalejší stav nežli manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa svätým stať mohol. Príkladom sú nám toho početní svätí. To vidíme i v živote sv. Františky, vdovy. Sv. Františka, vdova, menuje sa Rímskou, lebo sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Otec jej bol veľmi bohatý šľachtic. V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť, a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom bol dotknul jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča podobalo viacej anjelu, než dcére tohoto sveta.
S vážnosťou, prevyšujúcou útly jej vek, vyhýbala sa od detinským hrám ,milovala nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom ona s detinskou srdečnosťou bola so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom voňavé kvety, vila im vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia. Keď jej bolo dvanásť rokov, mala jedinú túžbou, zriecť sa sveta celkom a ísť do kláštora.
Rodičia však nechceli k tomu privoliť, tak že z poslušnosti vydala sa neskôr za mladého šľachtica Lorenza /Vavrinca /Ponzianiho. Podvoliac sa vôli rodičovskej, mala ona pri tom najčistejší úmysel: chcela tak dokázať svoju poslušnosť, spolu odhodlaná, plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania. Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý .
Len toho si hľadela, aby sa zaľúbila Bohu a manželovi a verne plnila svoje povinnosti. Preto ani nečinila zbytočných návštev, a keď i musela podľa stavu svojho navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou jako sa na kresťanskú paniu sluší. Keď po obyčaji svojho rodu musela sa šatiť sametom a hodvábom a musela nosiť drahocenný šperk, nekládla na to nikdy veľkej váhy.
Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo bývalo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie obľúbenie, rada chodievala do kostola, nikdy však nezanedbala domáce svoje povinnosti. A keď ju manžel volal alebo jej niečo naložil, ihneď odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne podrobila sa jeho rozkazom.
Nemôžeme teda plniť i jedno i druhé naraz, milšie je Bohu, ak ukrátime a odložíme modlitbu, než keď zanedbáme povinnosti stavu. A aká bola k manželovi, taká bola i k dietkam. Boh ju požehnal štyrmi dietkami, ktoré ona pokladala za nebeský dar, a preto i celá jej pečlivosť ta čelila, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné.
Rovne tak pečlive starala sa i o svojich služobných. Ustanovila im čas, kedy sa majú modliť, a kedy ísť do kostola, zachádzala s nimi dobre a láskavé, slovom i príkladom viedla ich k dobrému. Onemocnel niekto z nich, nedovolila preniesť ho do nemocnice, lež opatrovala ho sama doma, riekajúc: «My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích nemocných, prečo by sme teda rovnakú lásku nemali preukazovať i vlastným domácim?»
Áno, dali sa za príkladom sv. Františky zapísať do bratstva rádu Benediktinského, aby vo svete príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov viesť mohli. Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. I na sv. Františku dopadli všelijaké a to ťažké zkúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný jako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie.
Sv. Františka všetko toto trpezlive znášala, ba keď Neapolčania jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie schádzalo, neprestávala úfať v Boha, praviac s trpezlivým Jobom: «Pán Boh dal, Pán Boh vzal, meno Pána budiž pochváleno.» I neúfala darmo. Pokoj zanedlho nastal a s ním vrátil sa manžel i syn do náručia milej manželky a matky. Františka viedla i ďalej nábožné živobytie.
S povolením manželovým založila kláštor pre panny a vdovy, ktoré sa sveta zriecť mienili. V tomto kláštore uviedla reholu sv. Benedikta. Roku 1436, po smrti svojho manžela, rozlúčila sa sv. Františka so svojím synom a jeho dietkami, opustila skvostný palác, kde s manželom štyridsať rokov v neskalenom pokoji strávila, a utiahla sa do kláštora, ktorý sama založila. Tu však zanedlho zájsť malo slnce jej života.
Neustále pôsty, bdenia a kajúce skutky zoslabili jej telo. Jedného večera, vyberúc sa z kláštora, išla navštíviť ťažko nemocného syna, a sotva že nastúpila potom zpiatočnú cestu, napadli ju slabosti tak nepremožiteľné, že od návratu upustiť musela. Prijala teda posledné sv. sviatosti, a na to anjel, ktorý ju v živote ochraňoval, povzniesol jej dušu pred trón Všemohúceho dňa 9. marca roku 1440.
Zo života sv. Františky, ktorý od počiatku až do konca veľmi mnoho nasledovania hodného obsahuje, kladiem ti pred oči len niektoré hlavné poučenia.
1. Sv. Františka už čo dieťa rozplakala sa, keď ju dakto neúplne oblečenú videl, alebo tela jej dotknúť sa chcel. — Takto činiť máš i ty kresťane! Nikdy nedovoľuj, aby ťa kto videl v takom obleku, v akom by si sa vôbec pred svetom ukázať nemohol, alebo aby sa kto necudne dotýkal tela tvojho. Tým menej budeš sa smieť i ty dotýkať koho takým spôsobom. Peklo bude naplnené ľudmi, ktorí tomuto mravnému pravidlu porušovali.
2. Jediná radosť a potešenie sv. Františky už čo dieťaťa bola modlitba a samota. — Keď teda deti k modlitbe nútiť treba, keď oni radšej s druhými prostopašnými deťmi behajú po ulici, by sa doma v určený k tomu čas modlili, to je veľmi zlé znamenie. Kresťanskí rodičia by toho nikdy nemali trpel.
3. Sv. Františka poslúchala svojich rodičov a vstúpila do stavu manželského; preto ju požehnal Boh a bola šťastlivá. — Ťažko sa prehrešujú oné deti, ktoré bez vedomia svojich rodičov, alebo proti vôli vstupujú do stavu manželského. Takéto deti nemôžu očakávať božského požehnania.
Ťažko však prehrešiť sa môžu i rodičia, jestli deti k manželstvu nútia, ktoré k tomu povolania nemajú; alebo im nanucujú ženícha lebo nevestu, ku ktorým necítia náklonnosti a lásky; alebo jestli svoje deti v nedospelom ešte veku ženia a vydávajú. Jak veľkú zodpovednosť uvaľujú takíto rodičia na seba pred Sudcom večným!
5. Sv. Františka dietkam svojim od útlej mladosti vštepovala do srdca bázeň a lásku k Bohu. Prečo nedáva každý rodič svojim deťom takéhoto naučenia?
Modlitba.
Ó Bože! ktorý nám z nevýslovnej dobroty dávaš k podpore a ochrane anjelov strážcov, popraj nám milosti, aby sme v živote účastní boli ich ochrany a po smrti radovali sa s nimi večne v nebesiach. Amen.
Františka Rímska, rehoľníčka
Svätá
Sviatok: 9. marec
* 1384 Rím
† 9. marec 1440 tamtiež
Význam mena: slobodná (zast. nem.)
Patrónka motoristov
Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im štyri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.
Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.
9. marca
manželka, matka, rehoľníčka
(1384 - 1440)
Svätá Františka Rímska sa narodila roku 1384 v Ríme. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Zdá sa, že už od skorej mladosti mala túžbu po rehoľnom živote, ale na žiadosť rodičov sa vydala za mladého šľachtica Lorenza di Ponziani. Mala vtedy asi 15 rokov. Mladým manželom sa v rokoch 1400 - 1404 narodili tri deti: dvaja chlapci a jedno dievča. Dve z nich zomreli ešte v detskom veku: dcérka a jeden z chlapcov. Dievča malo šesť rokov a chlapec sedem.
Ako vidieť, Františka nemala ľahký život. Pochádzala z bohatej rodiny a do bohatej rodiny sa vydala, ale rozličné okolnosti ju vystavovali ustavičnej skúške a utrpeniu.
Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva a jej dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným domáce zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým v troch rímskych nemocniciach. Pomáhala a ošetrovala ako vedela, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich.
No azda ešte väčšmi si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých a ako chodila po Ríme so somárikom, na ktorom bolo naložené drevo a potraviny pre tých najbiednejších. Ona sa pritom živila iba zeleninou.
Do takéhoto času , keď sa dve svätice snažili zachrániť mesto z hmotného a mravného úpadku sa narodila Františka .Bolo to na začiatku v roku 1384,presný dátum nie je známy. Matka Františky Jacovella de Broffedeschi svoju dcéru učí čítať ,berie ju so sebou na púte a rôzne pobožnosti, zveruje ju svojmu spovedníkovi ,ktorý sa stane Františkiným učiteľom, duchovným vodcom a autoritou v múdrosti.
Otec Pavel Bussa šľachtic vážený politik-správca strany šľachticov na rímskej radnici
rozhodne o budúcnosti svojej dcéry. Pre Františku plnú slov evanjelia s mysľou zameranou na Sväté písmo a na udalosti zo života svätých, rozhodnutie o tom ,že sa
má stať manželkou zasiahlo ako blesk .Matka ,ktorá poznala túžby svojej dcéry žiť v
samote kláštora požiadala o pomoc a radu otca Antóna.
Manželstvo bolo pre Františku obeťou. Otec Anton úprimnými rozhovormi, teologickými súvislosťami presvedčil Františku aby vykonala tento krok.
Františka prijala sviatosť manželstva ,pretrpená voľba bola vykonaná. Veď aj v manželskom stave sa dalo “ vydávať svedectvo pre Krista”. Františka bola vyzbrojená láskou vierou a službou blížnym. Jej manželom sa stal Vavrinec Ponziani mladý bohatý šľachtic. Františka sa presťahovala do malej pevnosti rodiny Ponziani ležiacej za Tiberom.
So švagrinou Vannozzou si dobre rozumeli spojené evanjeliovou horlivosťou v službe blížnym , obidve odmietli chodiť na slávnosti, svetské zábavy, odsudzovali reči týkajúce sa mágie a čarodejníctva, ktoré boli v Ríme v móde. Spoločne hľadali v dome tiché miesta a v záhrade odľahlý kútik, kde sa uchyľovali k modlitbe.
V procese blahorečenia všetci svedkovia zdôrazňovali ako sa Františka zriekala jedla, vína, sladkých pokrmov, nevzala si mäso ani ovocie. Ľudia hovorili ,že iba s pomocou Božou mohla žiť taký namáhavý a pracovitý život .
Po roku Františka ochorela hovorilo sa o vyčerpanosti aj úzkosti zo zmeny, keď sa ukázalo , že oficiálne lekárstvo je bezmocné, zavolali k nej najvyššiu čarodejnicu mesta, ktorú nevládna Františka vyhnala.
Vzápätí vďaka sv.Alexejovi, ktorý sa jej zjaví, vo videní dostáva odkaz “Ty musíš žiť, Boh chce aby si oslavovala jeho meno sa uzdraví.
Františka si uvedomovala príkry rozpor medzi hladujúcimi a trpiacimi a bohatou šľachtičnou .Keď po smrti svokry dostáva dôveru a kľúče od sýpok a pivníc bolo to pre
ňu ako otvorenie “nebeských brán” pre chudobných. Spolu s Vannozzou rozdávali obilie hladujúcim. Andreozzo Ponziani /svokor/zistil ,že z majetku ubudlo, kľúče museli byť vrátené. Po niekoľkých dňoch modlitieb sýpky sa zázračne naplnili. Táto udalosť sa rozniesla po okolí a kľúče jej boli vrátené.
Františka sa naplno venovala chudobným ,obliekala sa skromne, ťažko pracovala vo vinici, po práci čítala nielen evanjeliá ale aj svätých otcov, či príklady k pestovaniu duchovného života. Svoj život prispôsobovala benediktínskej reholi.
Doba v ktorej Sv. Františka žila bola jedna z najťažších. Ladislav l. kráľ Neapola v neistote že príde o investitúru, ktorú dostal od Bonifáca IX .,po nástupe nového pápeža rímskeho Gregora XII a agvinonského Benedikta XIII v obave ,že sa odstráni toto dvojvládie a on príde o investitúru vtiahol do Ríma ,aby získal na svoju stranu nepriateľov pápeža.
Františka prijala manželstvo ako sviatok a bola sústredená na všetko čo súviselo s jej
manželom. V roku 1400 sa jej narodil syn Ján Krstiteľ po ňom nasledoval Ján evanjelista a Anežka zomierajú v útlom veku na mor .Roky materstva boli pre Františku obdobím starostí a enormnej práce. Jej materstvo urobilo to, že bola vnímavou pre nedostatky, trápenia a mravnosť rímskych žien.
Pri potýčkach, keď Ladislav I. opúšťal Rím bol manžel Františky Vavrinec vážne zranený. Prežil len vďaka jej láskavej starostlivosti. Syn J. Krstiteľ ,len 9 ročný mal byť odvlečený ako väzeň do Neapola. Františka sa rozhodla prosiť matku Božiu o záchranu. Práve vtedy keď bol Krstiteľ odovzdávaný žoldnierom stal sa zázrak. Svätostánok v ktorom bol obraz Božej matky sa sám otvoril a tvár Panny sa ukázala v žiari. Zázrak sa stal aj mimo chrám. Keď vojsko bolo pripravené na odchod ktorýkoľvek kôň na ktorý nasadol J. Krstiteľ vzpieral sa každému kroku alebo cúval späť .Vojvoda udivený tomu čo sa deje vrátil chlapca.
Františka nielen v ťažkých chvíľach ,ale pravidelne vedie rozhovory s matkou Božou.
U matky Božej ,ktorá ju nikdy neopustila vždy vypočuje jej prosby, nachádza nádej.
Františka berie na seba charizmatickú úlohu ,pomáhať rímskemu ľudu rozširovať vieru, bojovať proti hladu, dobre chápe ,že hladní ťažko uveria. Osoby s ktorými sa stretá vedia ,že uhádne najskrytejšie myšlienky a dokáže napraviť nezdravé skutky, ktoré by mohli viesť k zlu.
V tej dobe si málokto mohol dovoliť lekára, vďaka jej praxi v rímskych nemocniciach
dokáže trpezlivo vyliečiť. Divotvorná moc Františky je nesporná, ako vyplynulo z výpovedí v procesoch blahorečenia “Madonna de Ponziani “bola volaná vtedy , keď lekári boli bezmocní. Veľa uzdravenia sa týkalo detí.
V aktoch procesov blahorečenia aj v životopise otca Mattiottiho /ktorý napísal životopis Sv. Františky/ nechýbajú udalosti v ktorých Františka zasahuje radou aj u niektorých rehoľníkov alebo pomáha nájsť správnu cestu.
Svoju dobu Františka predstihuje tým, ako vykladá pravý zmysel sociálneho učenia cirkvi a dôležitosť laického apoštolátu. Veľmi dobre chápala, že povinnosti nemajú len kňazi, ale všetci pokrstení, čo sa zdôrazňuje aj v dnešnej dobe.
Jej mysticizmus bol “mysticizmus plnosti” v ktorom sa skutočnosť stáva bohatším osobným vedením- ako uvádza autorka. Zobrazovaná je na veľa obrazoch freskách a drevorytoch s modlitebnou knižkou v ruke.
V čase morovej epidémie, ktorá zachvátila Rím v paláci Ponziani zničenom a vyplienenom zostali len dve ženy Františka a Vannozza. Veľa riskovala keď pri bráne našli jedného nakazeného a začali sa o neho starať. Nakazili sa jej obidve deti, ktoré chorobe podľahli.
Bolesť zo straty detí vybrúsila jej ducha a ich svetlo podnietilo silu na ceste konať dobro.
Františka dokázala, ani o tom nevedela, že sa ocitla v roli ministra zdravotníctva, dokázala ,že mnohí prestali mať strach z epidémie organizovala pomoc, ktorá pretrvala viac ako tridsať rokov. Mor neobišiel ani Františku, stotožnená s utrpením, v boji s mocnosťami zla dostáva videnia, vytrženia jej dovoľujú vstupovať na druhý breh. Vysilená chorobou a úzkosťou dostáva ďalšie extáze kedy je ponorená do Božích tajomstiev. V svojom putovaní po troch kráľovstvách Františka podobne ako Dante začína putovať v pekle, prechádza očistcom a nakoniec vstúpi do raja. Jej sprievodcom je nebeská bytosť sám archanjel Rafael. To čo vidí Františka má v podstate mravný a sociálny cieľ.
Videla osobnosti Ríma, ktoré bývali v Ríme, mohla pozorovať ich duše až do najhlbšieho svedomia. Na veľkolepej freske v kláštore Tor dé Specchi je čiastočne zachytená táto udalosť. Sú na nej vyobrazení ničomní lekári, rozmarné ženy, šialené vdovy ,falošní kazatelia, spovedníci, kňazi aj pápeži. Jej videnia majú, voči Dantemu sú viac symetrické ,majú skôr presvedčovať ako naháňať strach. Keďže sa chcela podriadiť cirkvi svoje videnia zveruje kaplánovi od Santa Mária v Zátiberí otcovi Jánovi Mariottimu svojmu spovedníkovi.
Vízie a rozhovory s matkou Božou a svätými, ktorí jej radia a posilňujú jej plány stávajú sa mimoriadne dôležitými, keď sa rozhodne založiť kongregáciu oblátiek Panny Márie čím korunuje svoj život, ako živé svedectvo jej vernosti Kristovi.
Františka sa musela ponoriť do životných starostí v rodine, postarať sa o zraneného
manžela Vavrinca, ktorý sa po smrti Ladislava/kráľa Neapola/ vrátil z väzenia ako aj
o jediného syna J. Krstiteľa. Spájať úlohy manželky a matky s túžbou viesť v modlitbe
ženy ,ktoré ju obklopovali bolo náročné. stali sa jej duchovnými dcérami. Dom Františky sa stáva prvým “večeradlom” benediktínskeho stretania.
“Všetky osoby, ktoré chcú prijať spôsob života oblátok,
musia mať uvedené vlastnosti:
Majú byť slobodné na duchu aj na tele.
Majú byť pevné vo viere a sväté v pokore.
Vzdať sa všetkého: vo svojom vnútri aj navonok, aby vzdávali Bohu
obetu bez výhrad.
Zachovať nevinné srdce aj ruky.
Splniť všetko v poslušnosti čo sa im uloží vykonať
Byť pevne rozhodnuté zachovať dokonalú čistotu.
Mať veľmi dôverný vzťah k dobrote Stvoriteľa
Vedieť , že sa stretnú s množstvom skúšok ,kedy nebudú
cítiť božskú lásku.
Mať pevnú odvahu, mierumilovný humor alebo aby sa aspoň
vedeli ovládať vo svojich náladách.
S týmito vlastnosťami nájdu pokoj v poslušnosti.“
Pápež Eugen IV. schválil komunitu a dovolil im, aby žili v dome v Tor dè Specchi, kde
po smrti manžela na sviatok Sv .Benedikta do komunity oblátok vstúpila Františka.
V paláci Ponziani ostal žiť jej syn J. Krstiteľ so svojou novou rodinou. V marci 1440
bola Františka zavolaná do paláca Ponziani, pretože jej syn J. Krstiteľ ochorel. Napriek tomu ,že sama bola chorá, nechcela zanedbať svoju povinnosť láskyplnej matky a odišla do paláca Ponziani. Otec Mattiotti videl aká je slabá a zúbožená, nariadil jej, aby na noc zostala v dome Ponziani. Františka nerada poslúchla, jej stav sa tak zhoršil, že nebolo možné ju previesť do komunity. Keď sa táto správa rozniesla okolo paláca sa zhromaždil mlčanlivý zástup. Všetci ju chceli vidieť a dávať jej posilu a pomoc. 7 júla 1965 – 600 rokov od narodenia Františky Ponziani v dojatej procesii bolo sprevádzané telo “svätice Ríma “ z Tor de Specchi “ do starobylej baziliky Santa Mária Nova, dnes je to bazilika Františky Rímskej.
Uvedené poznatky sa týkajú základných informácií o živote sv. Františky. Sú voľným
výberom udalostí s laickým prekladom z českého jazyka. Vynechané sú širšie dejinné súvislosti v procese zmien na pápežskom stolci ako aj priebeh celého procesu blahorečenia.
Svätá Františka oroduj za nás, ktorí sme verní Kristovi.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Francisca, rímska mníška
9. marca, nezáväzná pamiatka
Postavení:
mystička a zakladateľka oblátok
Úmrtí:
1440
Patrón:
Ríma, vodičov áut a vdov; ochrankyňa žien
Atribúty:
anjel, diakon, kniha, monštrancie, mŕtvy, Panna Mária, rehoľníčky, šípy
ŽIVOTOPIS
Bola láskavou a vzornou manželkou šľachtica Lorenza dé Ponziani aj rovnako dobrou matkou svojim deťom. Pod skvostným šatou nosila žínený odev. Veľa pomáhala chudobným a žila v cnostiach, najmä v pokore a trpezlivosti. Po smrti dvoch detí jej počas vojny zmrzačili manžela a odvliekli aj syna ako rukojemníkov. Dávala príklad krajnej obetavosti a statočnosti. R. 1425 založila spoločenstvo oblátok podľa rehole sv. Benedikta. Po ovdovení sa stala v kláštore, ktorý založila, predstavenú.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
JEJ MYŠLIENKY SMEROVALI K TOMU, ČO SA PÁČI BOHU
Narodila sa roku 1384 v Travesteri (Zátiberie) v Ríme do zámožnej rodiny. Už v 13 rokoch ju vydali za šľachtica Lorenza Ponziana, hoci jej prianím bolo vstúpiť do rehoľného poriadku. Bola skromná, jemnocitná a zbožná, dbajúca čistoty. Svojmu mužovi bola dokonalou manželkou, dbala jeho priania. On bol zbožný, vážil si ju a obdivoval jej cnosti. Františka sa podrobovala zvyklostiam zámožných rodín čo sa týka spoločnosti aj vonkajšieho odevu, ale pod krásnymi šatami nosila žínený pás. Touto asketickou drobnosťou z lásky k Ježišovi si pomáhala, aby jej myšlienky smerovali vždy k tomu, čo sa páči Bohu. V spoločnosti mužov bývala zdvorilá a skromná, medzi dámami vážna av reči opatrná.
Po prežitom bolestnom ochorení, ktorého koniec jej vraj vo sne oznámil sv. Aleš, sa s manželovým súhlasom prestala honosne obliekať a peniaze ušetrené za šaty a hostiny rozdávala chudobným. Pre chudobných a chorých bola neskôr neraz tiež žobrať v odľahlých miestach, kde ju nepoznali, a veľmi im pomáhala. Mala milosť vidieť svojho strážneho anjela a dostala ďalšie mystické dary. Bola dbalá na náboženské povinnosti všetkých v dome av domácnosti nezniesla závadnú knihu. Za všetkých okolností žila v pokore a trpezlivosti.
Životopisy sa nezhodujú v počte jej detí. V 16 rokoch sa jej narodil prvý chlapec Ján a počas štyroch rokov asi tri deti. Dcérka zomrela v šiestich rokoch a druhý chlapec zomrel v siedmich rokoch. Jej deti sklátila epidémia moru. Keď jej zostal len najstarší syn, odvliekli ho ako rukojemníkov za poslednej vojny so stúpencom vzdoropepeža Ladislavom Neapolským z Durazza, ktorý v rokoch 1404-1413 trikrát napadol a plienil Rím. Ponzianiho rodinný palác nechal vyplieniť pri poslednom napadnutí a ťažko zraneného Lorenza, ktorý bol vrchným veliteľom pápežského vojska, dal vyhnať z mesta. Mohol sa vrátiť až keď neapolskí votrelci odišli z Ríma.
Pre Františku to bola veľmi ťažká doba. Od zúfalstva ju však chránila zbožnosť i dobrotivosť, s ktorou sa obracala k tým, ktorí sa dostávali do ešte horšej situácie. Napríklad len preto, že im toľko nepomáhala viera. Rozdala zvyšky zásob chudobným a išla pomáhať chorým v troch rímskych nemocniciach. Ošetrovala ich, viedla k pokániu a modlila sa s nimi aj za nich.
Príklad obetavej Františky oslovil aj ďalšie rímske ženy, ktoré s ňou potom v roku 1425 vytvorili združenie benediktínskych oblátok, spojené duchovne s rímskym benediktínskym kláštorom z „Olivovej hory“. Do roku 1433 žili vo svojich rodinách a až potom vytvorili spoločenstvo v jednom dome, nazvanom kláštor Oblátok Tor de´Specchi. Tam sa Františka presťahovala až po smrti svojho invalidného manžela v marci 1436. Žila tam štyri roky a vo veku 56 rokov zomrela.
Pochovaná bola v kostole Santa Maria Nuova nad zrúcaninami starorímskeho fóra. Kanonizovaná bola v roku 1608.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Budem dnes viac myslieť na prítomnosť svojho strážneho anjela, aj keď ho ako Františka nevidím, a budem sa k nemu modliť.
Bože, Ty si nám zjavil, že láska k Tebe ak blížnemu je naplnením všetkých Tvojich prikázaní; pomáhaj nám, aby sme ako svätá Františka sa vždy snažili aj v ťažkostiach vidieť potreby druhých, ochotne im slúžili, a tak patrili medzi tých, ktorí vojdú do Tvojho kráľovstva. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
9. marec: sv. Františka Rímska, rehoľníčka Pôvod mena: ženská podoba mena František, odvodené z tal. Francesco – malý Francúz, Francúzik. Rím nemá len pamiatky, ale je preniknutý i duchom svätcov, ktorí tu žili. Medzi takýchto velikánov ducha patrí aj svätá Františka Rímska, manželka, matka a rehoľníčka. Nemala ľahký život. Cirkev sa zmietala vo veľkej pápežskej schizme a v zlom stave bol i Rím. Trikrát ho okupoval a vyplienil neapolský kráľ Ladislav. Františkin manžel bojoval medzi obrancami Ríma, bol ťažko ranený, už nikdy celkom nevyzdravel. Najstaršieho chlapca odvliekli ako rukojemníka, dve mladšie deti zomreli v epidémii moru. Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva a dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým. Pomáhala a ošetrovala, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich. Rimania si ju ctili už počas jej života. Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi. Ešte viac si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých. Hneď po smrti ju začali uctievať ako sväticu. Vo svojom živote spojila vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou
9. marca
9. marca je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Františku Rímsku. Narodila v Ríme v roku 1384. Ako mladá sa vydala za šľachtica Lorenza de Ponziani. Narodili sa im tri deti. Ako manželka a matka bola veľmi starostlivá, láskavá a svoje deti viedla k nábožnému životu. No nielen deti, ale aj služobníctvo. Františku si všimli aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku. Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Keď neapolský kráľ drancoval Rím, jej druhého syna odvliekol ako rukojemníka a manžela, ktorý bol ťažko ranený poslal do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn. V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Zomrela 9. marca 1440. Okrem sv. Františky Rímskej, benediktínnskymi oblátmi boli aj sv Tomáš Akvinský, sv. Tomáš Becket, sv. Oliver Plunkett, Elena Cornaro Piscopia, Joris – Karl Huysmans, Dorothy Day, Raissa a Jacques Maritain, Walker Percy, prof. Anna Swiderkowna, Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.
Zo života sv. Benedikta, ako nám o ňom hovorí sv. Gregor Veľký je zrejme, že obláti boli našim svätým otcov prijímaní už na Subiacu ešte pred založením kláštora na Monte Cassinu. Zrejme však išlo len o malých chlapcov, ktorí boli svojimi rodičmi ponúknutí či obetovaní (oblatus znamená ten, ktorý je obetovaný, poskytnutý) k výchove k mníšskemu životu. Toto oblátske prijatie chlapcov je opísané v 59. kapitole Reguly sv. Benedikta. No podľa textu sv. Gregora môžeme usudzovať, že tiež i dospelí žijúci vo svete sa uchýlili pod vedenie sv. Benedikta a príležitostne navštevovali kláštor pre duchovné rady a sprevádzanie. Oblát je teda kresťan, ktorý sa spája k určitému benediktinskému kláštoru za účelom, aby viedol dokonalejší život inšpirovaný Regulou sv. Benedikta, podľa toho, ako mu to konkrétne životné okolnosti umožňujú. Cirkev toto spojenie schválila do takej miery, že oblátov považuje v istom zmysle za duchovných členov mníšskej rodiny, ktorí spoločne zdieľajú jej dobrá, dostávajú od nej hodnotné impulzy a pomoc pre dokonalejší život. Oblát má živé vedomie svojho povolania k svätosti a preto v súlade s duchom Reguly si stavia za cieľ opravdivé hľadanie Boha. Robí to prostredníctvom benediktínskeho štýlu života, pričom mu napomáha snaha o stálosť a vytrvalosť, ako aj poslušnosť. Oblát považuje Regulu sv. Benedikta za pokladnicu životnej múdrosti. Prostredníctvom oblatúry vstupuje do školy Pánovej služby, čím si má uvedomovať, že týmto spôsobom má uskutočňovať ideál svätosti. V tejto škole Pánovej služby oblátom pomáhajú stretnutia, ktoré sa konajú každý mesiac v benediktínskom kláštore v Sampore pod vedením prefekta oblátov o. Jozefa Brodňanského, OSB ako i ostatných mníchov delegovaných na túto službu. Stretnutia sa riadia vopred stanoveným poriadkom a zvyčajne sú rozdelené na dva bloky – modlitba a práca. Tvorba a účasť na spoločných stretnutiach nie je povinnosťou, ale prísľubom pre Čas, ktorý prijímame ako dar, a ako dar si ho aj dávame. Celé životné konanie obláta sa riadi slovami Svätého Písma: aby bol vo všetkom oslávený Boh (1 Pt 4,11).
Príbehy niekoľkých žien s týmto menom
z knihy De sanctis - O svätých
Sv. Františka Rímska
Život
Narodila sa v Ríme na začiatku roku 1384 v rodine pochádzajúcej z Anagni. Františka mala jedného brata, Simeona, a sestru Pernu. Otec bol správcom Rímskeho senátu. Doma mali veľa kníh, do ktorých sa Františka už ako veľmi mladá zamilovala. Čítala mníšske legendy a Dantovu Božskú komédiu. Vieme to z častých odkazov v ich neskorších spisoch.
Jej túžbou bolo vstúpiť do kláštora, ale rodičia jej to kvôli nízkemu veku nedovolili. Vydala sa preto za Vavrinca Ponzianiho a presťahovala sa do rímskej štvrti Zátiberie neďaleko baziliky sv. Cecília. Rod jej manžela bol veľmi zámožný a vplyvný. Františka porodila svojmu mužovi Vavrincovi tri deti: Evanjelistu (dožil sa iba siedmich rokov), Anežku (tá len šiestich rokov) a Battistu, ktorý sa dožil štyridsiatich štyroch rokov.
Františka žila vo veľmi pohnutej dobe, v ktorej cirkev trpela dvojpápežstvom. Situácia v Ríme bola drásajúce. Chrámy boli pobúrané, rímske fóra pochované pod sutinami, stĺpy povalené. Bolo to maličké mesto bez hradieb. Počas niekoľkých málo rokov (1404-1410) okupovaná cudzími vojskami. Rímom prešli vlny moru a hladomoru. Manžel Františky, Vavrinec, bol tiež ranený mnohými ranami, z ktorých sa len ťažko liečil. Na vlastné oči videl, ako mu konfiškujú majetok. Františka sa snažila zmierniť biedu tých najchudobnejších, s ktorými sa delila o obilie a víno. Sama chodila do hospicov v Zátiberí. Roku 1425 založila spoločnosť Oblátov benediktínskej kongregácie z Olivetskej hory pri kostole Santa Maria Nuova na Fóre Románu. Vybrala si jeden z ôsmich rímskych konventov a to Olivetanov, pretože sa u nich stretla s obzvlášťnou zbožnosťou a múdrym duchovným vedením. Charizmou rádu bol duch samoty a usobrania, duch mieru a plodnej lásky, duch pokánia a obete. Spoločnosť, ktorú Frnatiška založila, sa zamerala na úsilie o kresťanskú dokonalosť podľa rehole sv. Benedikta. Členovia žili vo svojich vlastných rodinách podobne ako mnísi žijú pod ochranou svojich kláštorov. Tiež boli aj klusurované sestry v kláštore Tor de´Specchi, ktoré žijú ducha modlitby, zdržanlivosti, pokánia a dobročinnosti. Františka prebývala vo svojom dome až do smrti svojho manžela Vavrinca roku 1436. Presťahovala sa potom do kláštora, ktorý založila. Niekoľko dní pred svojou smrťou si ju vzali jej príbuzní späť do domu v Zátiberí, kde zomrela 9. marca roku 1440.
Zvätorečil ju pápež Pius V. roku 1608 a roku 1925 ju Pius XI. menoval spolu so sv. Krištofom a Eliášom za patróna automobilistov. Dôvodom je povesť, ktorá rozpráva o veľmi intenzívnom svetle vychádzajúceho od stále prítomného anjela strážneho. Toto svetlo dovoľovalo Františke čítať knihy a modliť sa aj v nočných hodinách. Alebo iná legenda rozpráva, že v dobách morovej epidémie bola svätica povolaná, aby vyslobodzovala duše z očistca.
Život sv. Františky je pretkaný mnohými videniami a extázeními, kedy zostávala neschopná pohybu, nelyšala a nevidela. Boli to chvíle, keď zažívala mystické zjednotenie s Bohom. Veľmi trpela, pretože sa jej často zjavoval zlý démon, ktorý sa jej zjavoval ako anjel svetla, aby ju uviedol do pokušenia. Jej anjel strážny ju však bol vždy nablízku, aby ju chránil. Modlila sa veľmi intenzívne za hriešnikov, trpezlivo znášala ťarchu povinností starať sa o vlastnú rodinu i chudobných, ktorých bolo (a dodnes je) dostatok. Jej veľkou bolesťou bola smrť svojich dvoch detí a manžela. Túto bolesť však dokázala vo viere uniesť.
Dielo svätice je rozprávanie o videniach a duchovných bojoch. Napísala ho pre svojho spovedníka Ján Mattiottiho, farára od baziliky Panny Márie v Zátiberí. Najstarší je spis o sto štyridsiatich listoch, bohato zdobený, kde na prvej strane je znázornená Františka v habite svojich oplat s otvorenou knihou v ruke, kde môžeme čítať heslo genuisti me (zrodil si ma) a blízko je vykreslený anjel strážny. O čom kniha ich sa dočítame v krátkom zhrnutí: Je to pojednanie o zázrakoch a videniach, pojednanie o zápasoch, ktoré blažená zviedla so zlými duchmi, dojemné pojednanie ako blažená bola vzatá v duchu anjelom Rafaelom do pekla, dojemné pojednanie ako blažená bola anjelom Rafaelom, aby videla miesto očistca, pojednanie o šťastnej smrti blaženej a chvály blahoslavenej Františky.
Literárna dôležitosť tohto diela je veľká, pretože, ako sme už spomenuli na začiatku, Františka sa často odvolávala na Dantovu Božskú komédiu. Žhnúci mysticizmus tohto diela Františku radí vedľa osobností sv. Kataríny Sienskej alebo Brigity Švédskej.
Úcta
Povesť svätosti prebehol Rímom už za doby jej života. Vo chvíli smrti sa pozdvihol mocný zbor chvály za jej život od bohatých i chudobných. Spomeňme napríklad na sv. Bernardina Sienského alebo sv. Jána Kapistránskeho či Roberta Bellarmina, ktorý osobne požadoval na pápeži jej svätorečenie. Prvý proces svätorečenia trval tri mesiace a ako svedkovia vystúpili kňazi, spovedníci Františky, spolubratia Olivetani, jej duchovné dcéry oplatky, príbuzní, šľachtici i chudobní, ktorí na vlastné oči videli gestá milosrdnej lásky svätice. Proces svätorečenia trval s prestávkami až do roku 1604, kedy bol uznaný kult sv. Františky za oficiálne pre celú všeobecnú cirkev. Svätá bola uznaná za spolupatrónku Ríma.
Odkaz
Druhé čítanie dennej modlitby cirkvi z jej pamiatky je venované životu svätice. „Pretože si ju Boh nevyvolil, aby bola svätá len pre neho, ale aby všetko dobré, čo jej Boh dal, využila pre duchovné i telesné blaho blížnych, dal jej taký pôvab a roztomilosť, že nech s ňou prišiel do styku ktokoľvek, vždy bol okamžite uchvátený jej láskou a úctou a ochotne prijal akékoľvek jej rozhodnutie. V jej slovách bola taká božia moc...”
Láska k Bohu nás obracia k blížnemu a zvlášť k tým najpotrebnejším. Ako Františka sme aj my prostredníci Božej lásky, ktorej plodom je pokoj, útecha, radosť, uzdravenie. Od sv. Františky si môžeme vziať príklad jej túžby po božej blízkosti. Chcieť do neba a snažiť sa nedôjsť tam sám, ale ruka v ruke so všetkými, ktorí mi sú v dosahu. Tak žila ona a do neba prišla. Teraz je rad na nás. Sv. Františka bola matka, manželka, pre mnoho ľudí sestra a nakoniec aj rehoľníčka. Akoby nám Boh chcel ukázať, že nech ho nasledujeme v akomkoľvek stave, sme povolaní k svätosti prostredníctvom milosrdnej lásky k druhým ľuďom.
Okrem sv. Františky Rímskej si cirkev pripomína ďalšie svätice toho istého mena:
Bl. Františka d´Amboise
Šľachtického pôvodu. Vyrastala po boku Jany, dcéry francúzskeho kráľa Karola VII.. Vydala sa už v štrnástich rokoch za Petra neskoršieho vojvodu Bratanského (1450). Sedem rokov vlády bolo charakterizované ako "časy blaženej vojvodkyne" taký vplyv mala Františka na ľud po boku svojho manžela. Po roku 1457 zostáva vdovou. Jej rodičia aj samotný kráľ ju tlačil do nového sobáša, ale ona sa oddala zasvätenému životu. Stala sa kamelitkou. Založila nejeden karmelitánsky kláštor vo Francúzsku.
Zomrela v Nantes 4. novembra 1485. Pápež Pius IX. ju svätorečil roku 1863. Je znázorňovaná ako sa pozerá na kríž držiaci v rukách, v habite karmelitky s hermelínou mozetou, ktorá symbolizuje jej šľachtický pôvod.
Bl. Františka di Clermont
Vstúpila do kláštora klarisiek ako osemročné dievčatko z bohatej rodiny. Aj samotný kláštor nechal postaviť jej brat kardinál František z Clermont. Dvadsaťsedem rokov po vstupe zložila slávne sľuby. Františka sa zaslúžila o duchovný i materálny rozkvet svojho kláštora. Bola tridsať rokov abatyšou. Zomrela 13 augusta v povesti svätosti.
Bl. Františka zvaná Suor Santa, mučeníčka
Narodila sa roku 1756 v Tulette (Francúzsko). Bola členkou dvoch konfraternít než vstúpila medzi voršilky. Tu ju zastihla Francúzska revolícia (1792) a sestry boli rozpustené. Vrátila sa do rodného domu, kde aj naďalej žila rehoľným spôsobom. Často navštevovala kostoly, a preto bola obvinená z fanatizmu a uväznená. Vo väzení sa stretla s mnohými ďalšími rehoľníčkami, s ktorými aj za mrežami žili kláštorným životom. Strala sa zvlášť o staré a choré sestry. Pri ľudovom procese neodvolala svoje sľuby, a tiež bola odsúdená na trest smrti sťatím gilotínou. 13. júla 1794 sa jej otvorilo nebo. Blahorečená bola 10. mája 1925.
Sv. Františka Xaverie Cabrini
Zakladateľka misionárok Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Narodila sa roku 1850 ako trinásta najmladšia medzi súrodencami v Lombardii. Stala sa učiteľkou. Spoločnosť sestier, do ktorej vstúpila neuspokojovalo jej potreby. Mnoho sa modlila hľadala Božiu vôľu. Jej biskup si ju raz zavolal a viedol s ňou tento rozhovor: „Chceš byť misionárkou; dozrel čas; ja nepoznám Inštitút msionárok; vybuduj jeden!” Odpoveď bol jednoduchá: "Nájdem dom." A tak založila novú kongregáciu, ktorá sa rozšírila nielen po Európe, ale aj do Číny, Ameriky, Afriky a Austrálie. V roku 1963 by sme napočítali 2 100 rehoľníc kongregacea 74 domov. Že jej bol svet malý, o tom vypovedá jedno z hesiel Františky: "Svet je príliš malý... ja ho chcem objať celý a dosiahnuť všade." Zomrela v Chicagu 22. decembra 1917.
Bl. Františka, japonská mučeníčka
Vdova svätého života. Ponúkla útočisko misionárom a preto bola odsúdená na trest smrti. Zomrela 17. augusta 1627. O dvesto rokov bol svätorečený spolu s ďalšími 204 mučeníkmi Japonska.
Bl. Františka z Assisi
Vstúpila do kláštora sv. Kláry. Nič viac sa o nej nevie. Bola jednou z mnohých svätých žien, ktoré ako nevesty Ježiša, bdeli na modlitbách a čakali jeho príchod.
Bl. Františka da Coldimezzo, Františkánka 13. stor. v Taliansku, Sv. Františka zvaná Franceschina z Gubbia
Svätá Františka Rímska
Trpezlivosť svätej Františky
Boh nevyskúšal Františkinu trpezlivosť iba pokiaľ ide o vonkajšie pozemské statky, ale musela prejsť aj mnohými skúškami osobnými, lebo Boh ju podľa svojej vôle podrobil chorobám, často dlhým a ťažkým, ako sa rozpráva a ako ešte bude povedané. Akoby chcel, aby na nej nikdy nebolo možné spozorovať najmenší prejav netrpezlivosti alebo najmenšiu nespokojnosť s nejakou službou, hoci jej bola preukázaná akokoľvek nevhodne.
Svoju pevnosť osvedčila Františka najmä, keď čoskoro musela pochovať svojich synov, ktorých tak nežne milovala. S jasnou dušou sa vždy podriaďovala Božej vôli a ďakovala Bohu za všetko, čo ju stretlo. S rovnakou odhodlanosťou znášala ohováračov a nactiutrhačov, všetky zlé jazyky, ktoré znevažovali spôsob jej života. Nedávala na sebe poznať ani najmenšiu známku odporu k osobám, o ktorých vedela, že o nej ao jej záležitostiach krivo zmýšľajú a hovoria. Naopak splácala zlé dobrým a vytrvalo sa za takých ľudí modlila.
Pretože si ju Boh nevyvolil, aby bola svätá len pre neho, ale aby všetko dobré, čo jej Boh dal, využila pre duchovné i telesné blaho blížnych, dal jej taký pôvab a roztomilosť, že nech s ňou prišiel do styku ktokoľvek, vždy bol okamžite uchvátený jej láskou a úctou a ochotne prijal akékoľvek jej rozhodnutie. V jej slovách bola taká sila Božej moci, že iba niekoľkými slovami potešila skormútené a choré duše, skrotila nepokojné, skonejšila rozhnevané, uzmierila nepriateľov, uhasila plamene zakorenené a staré zášti a nenávisti, a často prečasto zabráni. Zdalo sa, že jediným slovom udrží na uzde ktoréhokoľvek človeka a že môže ľudí viesť, kamkoľvek sa jej zachce.
Preto sa k Františke utekali zo všetkých strán ako k najbezpečnejšiemu útočisku a nikto od nej neodchádzal bez útechy, hoci dokázala tiež nepokryte vytknúť hriechy a bez strachu pokarhať každého, keď vykonal niečo škodlivé a Bohu nemilého.
V Ríme vtedy vyčíňali najrôznejšie choroby, všade boli umierajúci a morom postihnutí. Nedbajúc nebezpečenstvu nákazy neváhala svätica uprostred toho všetkého konať skutky najvyššieho milosrdenstva všetkým úbožiakom a tým, ktorí potrebovali cudziu pomoc. Keď takých ľudí ľahko našla, snažila sa ich najprv súcitom pohnúť k pokániu, načo im s horlivosťou poskytovala pomocné služby a láskyplne ich povzbudzovala, aby akúkoľvek podobnú obtiaž prijímali z ruky Božej s radosťou a znášali ju z lásky k tomu, ktorý toho tak veľa za ne na seba vzal ako prvý.
Františke nebolo dosť tých chorých, ktoré sa jej podarilo zhromaždiť na liečenie u nej v dome. Vyhľadávala ich aj v ich chatrčiach a verejných špitáloch, a tým, ktoré tak našla, tíšila smäd, upravovala lôžka, obväzovala rany. Čím viac vredy páchli a čím viac sa jej z nich dvíhal žalúdok, tým horlivejšie a starostlivejšie sa chorým venovala. Mala tiež vo zvyku brať so sebou cestou do mestskej štvrte Campo Santo (Sväté pole) jedlo aj vybrané pochúťky a rozdeľovať ich medzi tie potrebnejšie. A keď sa vracala domov, prinášala so sebou kusy ošúchaných šiat a biedne čiary plné špiny, pelivo ich vyprala a náležite vyspravila, akoby ich mal nosiť sám Pán, čo najlepšie ich zložila a preložila vonnými vecami.
Dobrých tridsať rokov konala Františka túto službu u jednotlivých chorých aj v nemocniciach; v čase, keď bývala v dome svojho manžela, často chodievala do špitálov sv. Márie a sv. Cecília v Zátiberí, ale aj k sv. Duchu a do štvrtého na Svätom poli. A pretože v čase vtedajších epidémií bolo ťažké nájsť nielen lekára na uzdravenie tela, ale aj kňaza, aby potrebným spôsobom liečili duše, Františka ich sama vyhľadávala a vodila ich k tým, ktorí boli pripravení prijať sviatosti pokánia a Eucharistie. Aby sa to dalo podľa jej súdu najlepšie zariadiť, vydržovala na svoje náklady jedného kňaza, aby chodil do vyššie uvedených špitálov a navštevoval tam chorých, ku ktorým ho poslala.
9. marec
Sv. FRANTIŠKA RÍMSKA, rehoľníčka
Pôvod mena: ženská podoba mena František, odvodené z tal. Francesco – malý Francúz, Francúzik. Rím nemá len pamiatky, ale je preniknutý i duchom svätcov, ktorí tu žili. Medzi takýchto velikánov ducha patrí aj svätá Františka Rímska, manželka, matka a rehoľníčka. Nemala ľahký život. Cirkev sa zmietala vo veľkej pápežskej schizme a v zlom stave bol i Rím. Trikrát ho okupoval a vyplienil neapolský kráľ Ladislav. Františkin manžel bojoval medzi obrancami Ríma, bol ťažko ranený, už nikdy celkom nevyzdravel. Najstaršieho chlapca odvliekli ako rukojemníka, dve mladšie deti zomreli v epidémii moru. Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfal- stva a dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým. Pomáhala a ošetrovala, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich. Rimania si ju ctili už počas jej života. Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi. Ešte viac si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých. Hneď po smrti ju začali uctievať ako sväticu. Vo svojom živote spojila vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou. Vikonografii je zobrazená s knihou a vedľa stojacim anjelom; neskôr znázorňovaná tiež s Jezuliatkom.
Slávime sv. Františku Rímsku, patrónku motoristov
Rím nemá len pamiatky, ale je preniknutý i duchom svätcov, ktorí tam žili. Medzi takýchto velikánov ducha patrí svätá Františka Rímska, manželka, matka a rehoľníčka. Podľa liturgického kalendára slávime jej sviatok 9. marca.
09.03.
Františka je ženská podoba mužského mena František, ktoré je odvodené z talianskeho mena Francesco, čo v preklade znamená malý Francúz, Francúzik.
Napriek tomu, že pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny, svätá Františka Rímska, rehoľníčka, nemala ľahký život.
Narodila sa v roku 1384 v Ríme.
Vo Večnom meste aj zomrela.
Bolo to 9. marca 1440.
Hoci Františka chcela vstúpiť od mladosti do kláštora, otec dohodol jej sobáš so šľachticom Lorenzom Ponzianim.
Manželstvo bolo šťastné.
Lorenzo si Františku vážil pre všetky jej dobré vlastnosti, skromnosť, obetavosť a pokoru.
Pod krásne šaty si Františka obliekala vrecovinu.
Bola zdržanlivá v reči a vyhýbala sa hlučnej zábave, tancu, honosnému jedlu i vínu.
Cirkev sa v tom čase zmietala vo veľkej pápežskej schizme a v zlom stave bol i Rím.
Trikrát mesto okupoval a vyplienil neapolský kráľ.
Františkin manžel bojoval na strane obrancov Ríma.
Bol ťažko ranený a už nikdy celkom nevyzdravel.
Najstaršieho Františkinho syna odvliekli nepriatelia ako rukojemníka, dve mladšie deti zomreli počas epidémie moru.
Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť.
Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva.
Dobročinnosť, ktorú od malička preukazovala núdznym, obracala jej pohľad a záujem na ľudí, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona.
Zásoby obilia a vína rozdala chudobným.
Chorých ošetrovala a privádzala k pokániu.
Modlila sa s nimi a za nich.
V roku 1425 založila nábožnú skupinu, ktorú tvorili ženy z vyššej spoločnosti.
Volali sa oblátky.
Nemali svoj kláštor, žili naďalej so svojimi rodinami, ale podľa benediktínskej reguly.
Rimania si Františku ctili už počas jej života.
Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi.
Hneď po smrti ju začali uctievať ako sväticu.
Oficiálne ju v roku 1608 kanonizoval pápež Pavol V.
Vo svojom živote spojila vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou.
V ikonografii sa zobrazuje s knihou a vedľa stojacim anjelom; neskôr sa zobrazuje aj s Dieťaťom Ježišom.
Žena, ktorá ochraňuje vodičov
Svätica, ktorú si pripomíname 9. marca, žila sčasti manželským a sčasti rehoľným životom. A hoci sv. Františku Rímsku poznáme ako ošetrovateľku chorých a pomocníčku chudobných, je patrónkou motoristov.
09.03.
Svätá Františka Rímska prežila celý svoj život v Ríme. Narodila sa v roku 1384 do bohatej vznešenej aristokratickej rodiny.
Už v detstve, keď mala asi 11 rokov, túžila stať sa mníškou, avšak otec ju už prisľúbil bohatému šľachticovi Lorenzovi Ponzianimu.
Aj keď bolo manželstvo dohodnuté, napriek tomu bolo šťastné a trvalo štyridsať rokov. Lorenzo svoju manželku miloval a vážil si ju. Ona mu za to bola vzornou a dobrou manželkou. Mali spolu minimálne tri deti, avšak dve z nich zomreli pri morovej epidémii.
Starala sa o chudobných
V ich šľachtickom živote nechýbali spoločenské udalosti plné prepychu, zdobených rób, tanca a hodovania. Františka im však dala iný rozmer. Striedmo sa stravovala, víno nepila a pod šatami nosila vrecovinu. Postupne inšpirovala aj iné bohaté paničky v meste.
Pravdepodobne aj pod vplyvom ťažkej choroby, ktorá Františku postihla krátko po svadbe, a neskôr po uzdravení sa začala zaujímať o ľudí s podobným osudom. Navštevovala chorých v nemocniciach a rozdávala jedlo a oblečenie chudobným.
Vojna zasiahla ich životy
V prvých rokoch 15. storočia sa pre rozbroje medzi rímskym pápežom a viacerými protipápežmi strhla vojna. Do Ríma vtrhli neapolské vojská a mesto ničili a drancovali. Neobišli ani dom Ponzianiovcov.
Františkin manžel Lorenzo sa v ťažkých bojoch vážne zranil a ich syna Battistu chytili ako rukojemníka. V jednom z príbehov sa hovorí, že keď vojaci chceli posadiť chlapca na koňa a odvliecť ho do zajatia, kôň sa odmietol pohnúť, v čom vojaci videli Božie znamenie a vrátili ho matke Františke. Tá sa potom neúnavne starala o svojho vážne zraneného manžela.
Keď sa jej manžel neskôr vyliečil, z vďaky svoju manželku prepustil z domácich a manželských povinností a dovolil jej žiť v službe Bohu.
Založila nábožnú družinu
V 20. rokoch 15. storočia sa vydala na púť do Assisi. Po návrate v roku 1425 založila skupinu zbožných žien a dievčat z dobrých rodín, ktoré sa vzdali prepychového života a rozhodli sa slúžiť chudobným a trpiacim podľa reguly tretieho rádu sv. Benedikta.
Spočiatku žili ďalej vo svojich rodinách a neviazal ich kláštorný život ani večné sľuby, zo skupiny mohli kedykoľvek vystúpiť alebo sa do nej pridať.
V roku 1433 začali žiť spoločným kláštorným životom v dome Tor de Specci. Od pápeža Eugena IV. dostali súhlas a boli rehoľným zborom oblátov so súkromnými rehoľnými sľubmi.
Františka sa k nim pripojila až po smrti svojho manžela v roku 1437 a stala sa ich predstavenou. Neboli však mníškami, ale oblátkami, nosili jednotný biely habit, škapuliar a čierny závoj.
Dlho si však vytúžený kláštorný život neužila. Začiatkom roka 1440 ochorel jej syn. Pri jeho ošetrovaní sa zrejme nakazila infekčnou chorobou a 9. marca 1440 zomrela.
Patrónka automobilistov
Svätou sa stala o necelých dvesto rokov. Deviateho mája 1608 ju pápež Pavol V. svätorečil, ale pátralo sa po jej ostatkoch. Tie sa našli v roku 1638 a slávnostne ju pochovali o 11 rokov neskôr v Chráme Santa Maria Nuova. Odvtedy je kostol známy ako Chrám sv. Františky Rímskej.
Patrónkou vodičov sa stala v roku 1925 zásluhou pápeža Pia XI. Podľa legendy ju na nočných cestách za chorými a trpiacimi sprevádzal anjel, ktorý jej svietil na cestu.
Je tiež patrónkou vdov a v rámci benediktínskeho rádu aj všetkých oblátov.
Svätá Františka – rímska, jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda
Všemohúci Boh určil každému veku istý stav, v ktorom, ak zachováva príkazy a sväté sviatosti užíva, spasenia dôjsť môže. Preto píše svätý Pavel k Efezanom:
„Prosím vás teda, ja väzeň Pánu, aby ste chodili tak ako hodno je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.“
Na snímke svätá Františka
Svätý Jakub apoštol napomína:
„Ak však dakomu vás nedostáva sa múdrosti, aby totiž uspokojil sa so svojim stavom, nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva bez výhovorky, a bude mu daná.“
Ale stav a povolanie samo sebe nepostačuje ešte k tomu, človeka urobiť svätým, lež keď človek povinnosti tohto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivo koná, môže sa stať svätým. Tak aj keď je panenstvo dokonalejší stav než manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa svätým stať mohol. Príkladom sú nám toho početní svätí. Zrejme to vidíme živote sv. Františky, vdovy.
Sv. Františka, vdova, menuje sa Rímskou, lebo sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Otec jej bol veľmi bohatý šľachtic. V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom bol dotkol jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča rovnalo sa viacej anjelovi, než dcére tohto sveta, vážnosťou, prevyšujúcou útly jej vek, uťahovala sa od detinských hier, nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom ona s detinskou prosto srdečnosťou obcovala so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom vonné kvety, vila vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia.
Na snímke sv.Františka dávajúca almužnu, maľba Giovanni Battista Gaulli
Keď jej bolo dvanásť rokov, zanášala sa tou jedinkou túžbou, zriecť sa sveta celkom a isť do kláštora. Rodičia však nechceli k tomu privoliť, tak že z poslušnosti vydala sa neskôr za mladého šľachtica Vavrinca Ponzianiho. Podvoliac sa vôli rodičovskej, mala ona pri tom najčistejší úmysel, chcela tak dokázať svoju poslušnosť, súc spolu odhodlaná, plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania. Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý a v ústraní. Len toho si hľadela, aby sa zaľúbila Bohu a manželovi a verne plnila svoje povinnosti. Preto ani nečinila zbytočných návštev, a keď musela podľa obyčaje stavu svojho navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou ako sa na kresťanskú paniu sluší.
Keď po obyčaji svojho rodu musela sa šatiť zamatom a hodvábom a musela nosiť drahocenný šperk, nekládla na to nikdy veľkej váhy. Činila to nie z obľuby, ale z nutnosti, nemohúc ináč podľa svojho stavu činiť. K manželovi svojmu bola vždy prívetivá, úslužná a vľúdna. Najkrajším toho svedectvom je, že behom štyridsať rokov, ktoré v stave manželskom strávila, medzi ňou a manželom nikdy neprihodilo sa ani najmenšie nedorozumenie, nenávisť alebo zvada. Čo videla manželovi na očiach, ochotne splnila. Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo bývalo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie obľúbenie, rada chodievala do kostola, však nezanedbala domáce svoje povinnosti. A keď ju manžel volal, alebo jej niečo naložil, odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne podrobila sa jeho rozkazom. Pri takýchto príležitostiach vravela obyčajne: „Vydatá pani musí vedieť pretrhnúť svoje pobožnosti, jak to jej domáca úloha požaduje, veď to znamená len opúšťať Boha pre Boha, od modlitby plniť to, čo nám stav náš ukladá za povinnosť.“ Týmto chcela povedať:
Aká bola k manželovi, taká bola k dietkam. Boh ju žehnal štyrmi dietkami, ktoré ona pokladala za nebeský dar, a preto celá jej starostlivosť ta čelila, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné. Modlievala sa s nimi každodenne ráno a večer, rozprávala s nimi často o Ježišu Kristu a jeho láske k nám, hovorievala im často, ako Boh všetko vidí a vie a vštepovala im od útlej mladosti do srdca ošklivosť oproti hriechu. Spolu žiadala od nich poslušnosť na prvé slovo, a čo ako ich milovala, netrpela pri nich žiadnej nemravnosti, lebo ak s dobrým nemohla riadiť, trestala ich prísne.
„My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích nemocných, prečo by sme teda rovnakú lásku nemali preukzovať vlastným domácim ?“
Súc takto oproti manželovi, dietkam a služobným vždy láskavá a dobrotivá, oproti sebe samej bola nad mieru prísna. Obyčajným jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda, vína alebo rýb neokúsila nikdy, okrem v nemoci na nariadenie lekárovo. Takýto nábožne kresťanský život urobil veľký dojem i na ostatné panie v Ríme. Mnohé z nich, ktoré predtým oddané boli márnosti, začali sa jednoducho nosiť a v domácej utiahnutosti plniť povinnosti stavu svojho. Áno, dali sa za príkladom sv. Františky zapísať do bratstva rádu Benediktínskeho, aby vo svete príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov viesť mohli.
Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. I na sv. Františku dopadli všelijaké a to ťažké skúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný ako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie. Františka sa síce tešila tým, že Boh jej nevinné dietky tak skoro povolal k večným radostiam, ale srdcu nemohla zabrániť, ani očiam, aby neplakali. Potom opäť Ladislav, kráľ neapolský, pozdvihol vojnu proti Rímu, a jeho vojská, zaujmúc mesto, plienili a drancovali všetko, čo im pod ruku padlo. Vavrinec, jej manžel, ranený bol pri obrane mesta a majetku pred zúrivým nepriateľom, syn jej odvedený do zajatia, palác a vonkajšie statky na vnivoč obrátené. Sv. Františka všetko toto trpezlivo znášala, ba keď Neapolskí jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie schádzalo, neprestávala úfať a hovoriac s trpezlivým Jóbom:
„Pán Boh dal, Pán Boh vzal, meno Pána buď pochválené.“
Dramatická tvorba
Premiéra: 13.11.2016
Výroba: 2012
Stredovek. Rím na prelome 14. a 15. storočia. Sväté mesto je na pokraji ekonomického i duchovného úpadku, aký nemá obdobu. Pápeži presídlili do francúzskeho Avignonu, talianske kraje pustošia bratovražednej vojny, morovej epidémie a cudzie vojenské nájazdy. A do toho všetkého ešte prichádza veľká západná schizma, keď na Petrovej stolici medzi sebou súperia dvaja i traja pápeži... Kríza, ktorá môže, ako sa zdá, zdá vyvrátiť cirkev z koreňov.
A napriek tomu má aj táto doba svojich svätcov, ktorí pokorne plnia svoje veľké poslanie v malých každodenných povinnostiach. V Ríme pomáha chudobným, chorým a trpiacim mladé dievča šľachtického pôvodu Francesca Bussa, budúca svätá Františka Rímska, ktorá je dnes spolupatrónkou Večného mesta. Manželka, matka, mystická osoba, žena s veľkým srdcom, ktorá ľuďom prináša nádej a milosrdnú lásku. Mnohí ani dnes nepoznajú dopodrobna jej životný príbeh.
Náš film ponúka portrét tejto svätice v hraných pasážach aj rozhovoroch s poprednými odborníkmi a historikmi, ako je prof. Alessandra Bartolomei z Gregoriánskej univerzity, alebo otec Roberto Nardin z kongregácie benediktínov Olivovej hory. Tí nám pomôžu vidieť osobnosť Františky, ako stoja po boku veľkých postáv ženskej kresťanskej mystiky stredoveku sv. Brigity Švédske alebo sv. Kataríny Sienskej.
Réžia Fabio Carini, 30 minút, Cristiana Video